Blog

Osobný rast je krásna cesta. Nie vždy je však partner pripravený vykročiť na ňu spolu s nami. Žena začne viac dbať o svoje telo, zmení svoj štýl, investuje čas do vzdelávania či práce na sebe a zrazu cíti, že v partnerskom vzťahu sa niečo pohlo. Niekedy to prinesie obdiv a podporu, inokedy neistotu, žiarlivosť či skryté napätie. Prečo sa to deje a prečo sa zmeny môžu v partnerstve stať aj skúškou? O tejto citlivej téme sme sa rozprávali s profesionálnou koučkou Silviou Vaškovou, ACC.

Život je zmena a meníme sa všetci. Muži aj ženy. Meníme sa tým, čo prežívame, aké knihy čítame, s kým sa stretávame, a aj tým, aké nové role v živote prijímame – napríklad, keď sa staneme rodičmi.

Keď žena začne pracovať na sebe, viac dbať o svoje telo alebo svoju dušu, jej partner môže zneistiť. Zrazu má pocit, že sa ocitá na neznámom území – ona skúša nové veci, spoznáva iných ľudí, otvára sa jej nový svet. Vtedy sa v mužovi môžu objaviť otázky: „Čo ak sa vzdiali odo mňa? Čo ak zistí, že svet so mnou je nudný? Nemali by sme tráviť viac času spoločne?“ Je to prirodzený strach z neznámeho.

Kľúčové je, ako sa k tomu obaja postavia. Ak sa o svojich pocitoch porozprávajú a dokážu si dať navzájom priestor na vlastné sny a cesty, môže sa táto zmena stať pre vzťah obrovským obohatením.

Možno mužov nepokoj nie je len o strachu zo straty, ale aj o tom, že mu vnútorný hlas hovorí: „Aj ja chcem na sebe niečo zmeniť.“ Vtedy to môže skončiť ako spoločná podpora a rast oboch.

Áno, môže. Najmä, ak sa partneri o svojich zmenách nerozprávajú. Keď žena začne chodiť na terapie, cvičiť, rozvíjať sa a partner pri tom nie je, ľahko sa môže stať, že ich svety sa pomaly začnú vzďaľovať.

Mnohé ženy sa preto svojich snov vzdajú zo strachu, aby nenarušili vzťah. Ale to je slepá ulička. Ak potlačíme svoje potreby, časom to vedie k nespokojnosti, frustrácii či dokonca k zdravotným problémom.

Zmena životného štýlu je vlastne taký test odolnosti vzťahu. Vtedy sa ukáže, ako veľmi si partneri rozumejú a dokážu rešpektovať svoje rozdiely. O tolerancii sa ľahko hovorí, keď sa nič nemení. Skutočná skúška príde vtedy, keď má partner úplne inú predstavu o živote než my.

Najhoršie, čo môže urobiť, je zatvárať pred tým oči. „Veď to nie je také zlé“ nie je riešenie. Problém, ktorý si nevšímame, časom narastie a je ťažšie ho riešiť.

Prvým krokom je pomenovať, čo sa deje. Rozhovor s partnerom by mal byť úprimný, ale nie obviňujúci. Hovoriť o tom, ako sa cítime, čo nám chýba a čo potrebujeme. To vyžaduje aj chvíľu zastavenia a sebareflexiu: „Čo vlastne chcem ja? Čo je pre mňa dôležité?“

Ak rozhovor nestačí, nebojte sa osloviť kouča či terapeuta. Niekedy je prítomnosť tretej osoby ten správny impulz, ktorý pomôže prelomiť ticho a nastaviť nový spôsob komunikácie.

Častokrát kritika viac hovorí o partnerových strachoch než o nás. Môže ísť o strach zo straty istoty, o obavy z budúcnosti alebo aj o vnútorný pocit, že „aj ja by som mal niečo so sebou urobiť“.

Pre ženu je dôležité nastaviť si hranice. Otvorene povedať, že takéto slová sú zraňujúce a neprijateľné. A hovoriť o tom v pokoji, nie v čase, keď emócie vrcholia. Namiesto viet „ty vždy...“ alebo „ty nikdy...“ je lepšie hovoriť o sebe: „Keď povieš toto, cítim sa...“.

A najmä pri nastavovaní hraníc nezabúdať, že starať sa o svoje potreby nie je sebecké. Je to prejav úcty k sebe samej. Predstavte si rastlinu bez vody, tak vyzeráme, keď ignorujeme svoje potreby.

Podpora je zručnosť a dá sa učiť. Samozrejme, niekto jej má v sebe prirodzene viac, ale veľa závisí aj od toho, ako dobre sa partneri poznajú a ako otvorene hovoria o svojich potrebách.

Ženy často čakajú, že partner „uhádne“, čo potrebujú. Ale on to nemusí vedieť. Preto je dôležité povedať mu, čo pre mňa podpora znamená – či už je to čas na fitko, spoločná aktivita alebo obyčajné prebratie domácich povinností. Ak to nepovieme, riskujeme, že nám partner bude nosiť kvety, ktoré nás vôbec netešia, a obaja budeme frustrovaní.

Áno. Muži vedia byť pri zmenách často priamejší a asertívnejší. Ženy majú, žiaľ, ešte stále v sebe zakorenené spoločenské očakávanie, že najskôr sa treba postarať o všetkých ostatných, až potom môžeme myslieť na seba.

Ale je dôležité si uvedomiť, že naše potreby nie sú menej hodnotné. Máme rovnaké právo na svoje sny, ciele a priestor ako muži. A v zdravom vzťahu by mali byť napĺňané potreby oboch.

Úprimná spätná väzba má vždy pomôcť. Ak cieľom slov je zraniť, zosmiešniť či demotivovať - to nie je spätná väzba.

Ak aj partner myslí slová úprimne, ale nás zraňujú, máme právo to odmietnuť. Nikto nemá právo správať sa k nám neúctivo, aj keď je jeho úmysel „dobrý“.

Kľúčové je zdieľať nadšenie, motiváciu, dôvody zmeny. Keď si to necháme len pre seba, partner zostáva „mimo hry“. A pritom spoločná radosť je niečo, čo môže vzťah krásne posilniť.

Podpora neznamená, že musíme mať rovnaké záľuby. Znamená to dopriať partnerovi radosť z jeho aktivít a tešiť sa z toho, že je spokojný. Šťastný partner = viac energie aj pre nás.

Áno, veľmi. Jedným zo znakov dlhodobo šťastných párov je, že partneri sú voči sebe pozorní a tvoria si „citové konto“. Každý prejav pozornosti je ako vklad na účet, z ktorého môžeme čerpať, keď príde kríza.

Problém je, keď hovoríme inými „jazykmi lásky“ a vzájomné pozornosti nevieme čítať. Niekto potrebuje slová ocenenia, iný spoločný čas, ďalší dotyk alebo konkrétnu pomoc. Ak chceme, aby náš partner cítil našu lásku, musíme zistiť, aký jazyk je ten jeho – a prejavovať ju spôsobom, ktorý on rozpozná. Aj tu je dôležité rozprávať sa o tom, čo nám robí radosť a byť vnímavý na potreby partnera.

Vzťah je o prispôsobovaní sa, ale problém nastáva, keď stále ustupujeme a pritom cítime, že by sme chceli pravý opak. Ak sa bojíme byť sami sebou zo strachu, že partner odíde, potláčame svoje potreby.

Naše telo nám to často napovie. Cítime zrýchlený tep, búšenie srdca, napätie, hnev. To všetko sú signály, že konáme proti sebe. Zdravá hranica je vtedy, keď dokážeme rozlíšiť: toto je moja potreba, toto partnerova. A oboje má rovnakú hodnotu.

Stereotypu sa zrejme nevyhne žiadny vzťah. Spadne do neho vtedy, keď iskru prekryje každodenná rutina. Ako ju teda opäť rozdúchať? Rozprávajte sa aj o vašich najvnútornejších pocitoch, obavách aj radostiach. Skúste sa partnera spýtať na veci, na ktoré ste sa už dávno nepýtali. Čo ťa teraz najviac baví? O čom snívaš? Čo by si chcel zažiť? Pripomínajte si, prečo ste spolu. Pozrite si staré fotky, pustite si pri tom obľúbenú hudbu, zaspomínajte si na vaše začiatky a povedzte si, čo vás na sebe navzájom očarilo. Tvorte nové spoločné spomienky. Choďte spolu na výlet, skúste niečo nové, alebo si dajte len obyčajnú výzvu: napríklad 7 dní po sebe partnerovi každé ráno povedzte jednu vec, ktorú na ňom milujete. Nezabúdajte ani na fyzický dotyk. Už len obyčajný bozk na rozlúčku dokáže zázraky. Vedeli ste, že by mal trvať aspoň sedem sekúnd? To je dostatočne dlho na to, aby sme si spomenuli, prečo sme si toho druhého vybrali :).

Americký párový terapeut John Gottman so svojím tímom skúmal tisícky párov desiatky rokov a hľadal odpoveď na otázku, čo majú všetky dlhodobo šťastné páry spoločné. Zistil, že existuje niekoľko princípov, ktoré ich spájajú. Šťastné páry sa navzájom dobre poznajú. Nielen svoje zvyky, ale aj sny, obavy, radosti. Zdieľajú svoj vnútorný svet, rozprávajú sa nielen o tom, kto vyzdvihne deti zo školy, ale aj o tom, ako sa cítia a čo prežívajú. Sú k sebe pozorní aj v maličkostiach. Malé prejavy láskavosti si vkladajú na „citové konto“, z ktorého čerpajú v ťažších časoch. Vyjadrujú si vzájomný obdiv a úctu. Prispôsobujú sa jeden druhému, nie však zo strachu, ale z rešpektu jeden k druhému. Konflikty riešia konštruktívne, hľadajú riešenia tam, kde to ide, a pri neriešiteľných (až 68 % konfliktov podľa výskumu riešiteľných nie je) hľadajú aspoň dočasný kompromis. Majú spoločný zmysel, niečo, čo ich spája a dáva ich životu smer.

Či je možné milovať človeka celý život? Podľa mňa áno. Láska však nevyzerá stále rovnako. Nejde o to, aby sme prežívali večný začiatok, ale o to, aby sme sa znova a znova k sebe vracali so zvedavosťou, úctou a otvorenosťou.

Gottman hovorí o „mapách lásky“ – detailnom poznaní vnútorného sveta partnera. Ak tieto mapy aktualizujeme, náš vzťah zostáva živý a plný dobrodružstva. Každá nová skúsenosť, každý rozhovor o tom, čo prežívame, je ako nový orientačný bod na spoločnej mape. Čím viac ich máme, tým sme si bližší.

Ak však prestaneme komunikovať, ostávame pri starej mape. A vtedy sa môže zdať, že partner nás už ničím neprekvapí, že sme uviazli v stereotype.

Preto je dôležité, najmä v čase, keď sa meníme, aktualizovať mapu nášho vzťahu. Rozprávať sa o veciach, o ktorých sa bežne nerozprávame, deliť sa o sny a hodnoty. To, čo bolo kedysi dôležité, môže ustúpiť do úzadia a namiesto toho príde niečo nové.

Verím, že ak sa partneri o sebe budú úprimne rozprávať, zdieľať svoje pocity, potreby a hodnoty, môžu si byť navzájom neustálym zdrojom inšpirácie. A vtedy sa dá byť zamilovaný do toho istého človeka celý život, pretože sa vlastne zamilovávame znova a znova, do jeho stále sa meniacej a rozvíjajúcej sa podoby.

Silvia Vašková, ACC sa ako profesionálna koučka venuje témam osobného rastu a hľadaniu rovnováhy vo vzťahoch aj v živote. Veľmi ďakujeme za jej inšpirujúce slová a pohľad do partnerskej dynamiky.

Ak hľadáš ďalšie odpovede, pozri na: https://silviavaskova.com/

Nezabúdajme, že osobný rast je naša prirodzená cesta a zdravý vzťah je ten, v ktorom máme priestor rozkvitať, či už spolu alebo každý zvlášť.