Blog

Možno to poznáš. Každé ráno vstaneš, funguješ, no vnútri si však prázdna. Strácaš iskru, pozitívnu chuť do života, energiu, radosť aj vášeň. Vyhorenie sa dotýka čoraz viac žien. Dnes ti prinesiem príbeh jednej z nás, ktorá spadla až na dno... a znova vstala. O svojom príbehu sa rozhodla napísať knihu a pomôcť aj iným ženám. Systemická psychoterapeutka Adriana Cil nám prezradí ako vyzerala jej vlastná cesta vyhorením, čo ju prinútilo zastaviť sa a aké kroky jej pomohli nájsť cestu späť k sebe. Poskytne nám tipy, ktoré môžu pomôcť každej z nás.. aj tebe, ak cítiš, že už nevládzeš 🤍

Pre mňa je vyhorenie ako vrchol ľadovca. Na povrchu vidíme len únavu a vyčerpanie, no pod hladinou sa skrývajú hlboké témy, pred ktorými často utekáme, pretože bolia. V skutočnosti je to práve táto bolesť, ktorá nás môže oslobodiť. Núti nás postaviť sa zoči-voči ilúziám, v ktorých sme žili, a presvedčeniam, že musíme neustále dokazovať svoju hodnotu.

Vyhorenie prichádza, keď sa postupne odpojíme od seba, od svojich potrieb, pocitov a hlasu vnútri. Keď dlhodobo uprednostňujeme očakávania okolia pred tým, čo naozaj cítime, keď nehovoríme svoj názor, lebo si myslíme, že je bezvýznamný alebo keď nedokážeme požiadať o pomoc zo strachu, že budeme pôsobiť ako slabí. To všetko nás od seba vzďaľuje, až raz zistíme, že sme stratili spojenie so svojou vnútornou pravdou.

Pre mňa vyhorenie nie je len o tom, že telo či myseľ už nevládzu. V jeho pozadí sa často ukrývajú nízka sebaúcta, problémy s nastavovaním hraníc, pocity viny či tzv. naučená bezmocnosť – teda presvedčenie, že nech sa akokoľvek snažíme, nič nezmeníme a preto nemá význam skúšať ďalej. Tieto vzorce si neraz nesieme už z detstva a až vyhorenie nás prinúti im čeliť.

Aj keď je to bolestivé, vyhorenie v sebe nesie paradoxný dar. V tom vnútornom prázdne, ktoré cítime, sa otvára priestor pozrieť sa na svoj život s odstupom a začať hľadať cestu späť k sebe.

Najčastejšou príčinou vyhorenia u dnešných žien je neustály rozpor medzi tým, čo naozaj potrebujeme, a tým, čo od nás očakáva spoločnosť. Stále v nás pretrvávajú jemné stopy patriarchálnych vzorcov – predstava, že žena „patrí za sporák“ a jej hodnota sa meria starostlivosťou o druhých. Zároveň sme sa ocitli v opačnom extréme: chceme dokazovať, že vieme konkurovať mužom a zvládneme všetko rovnako dobre.

Ani jedno, ani druhé však neprináša rovnováhu. Vidím fenomén, že dnešná žena sa snaží byť všetkým naraz. Dokonalou partnerkou, ktorá sa stará o domácnosť, mamou, ktorá pečie bezlepkový koláč, profesionálkou, ktorá je finančne nezávislá, a zároveň krásne upravenou ženou po boku svojho muža. Sociálne siete k tomu pridávajú ďalší tlak, pretože v nich vidíme len ideálne obrazy, nie realitu.

Keď žijeme v takto nastavenom kolotoči, prirodzene nezostáva čas pre seba, na oddych či načerpanie síl. Nervový systém je neustále v pohotovosti a nedostáva priestor na regeneráciu. A práve toto dlhodobé preťaženie je živnou pôdou pre vyhorenie.

Vyhorenie prebieha postupne a odborníci popisujú až 11 fáz. Na začiatku je typické zvýšené úsilie – človek sa snaží robiť viac, než zvládne a pritom začína zanedbávať základné potreby. Objavuje sa strata chuti do jedla, poruchy spánku a postupne aj psychické i fyzické ťažkosti. V posledných fázach sa symptómy často prelínajú s obrazom depresie.

Základné príznaky sú u mužov aj u žien veľmi podobné – únava, strata energie, znížená radosť zo života, pocit prázdnoty. Rozdiely sa ukazujú až v pokročilejších štádiách. Ženy majú častejšie tendenciu stiahnuť sa do ústrania, rezignovať a izolovať sa od okolia. U mužov sa zasa častejšie objavuje podráždenosť, agresivita alebo nadmerný únik do športu, akoby si tak kompenzovali vnútorný pocit zlyhania. Podľa štatistík ženy vyhľadávajú odbornú pomoc skôr, zatiaľ čo muži majú tendenciu odkladať ju a dlhšie vydržiavať v tichom boji so sebou samými.

Rozdiel medzi obyčajnou únavou, vyhorením a depresiou je najmä v tom, ako sa dokáže naše telo a psychika zregenerovať. Únava je prirodzený signál tela. Po oddychu, kvalitnom spánku alebo krátkej pauze sa energia obnoví a cítime sa znovu schopní fungovať. Vyhorenie je stav, keď tieto zásoby energie už nedokážeme doplniť. Autonómny nervový systém zostáva dlhodobo v strese – sympatikus (časť zodpovedná za výkon) je neustále aktivovaný, zatiaľ čo parasympatikus (časť zodpovedná za odpočinok a regeneráciu) sa nevie zapnúť.

Telo je tak trvalo vyčerpané a pridávajú sa k tomu aj fyzické ťažkosti – častejšie choroby, oslabená imunita, tráviace problémy, bolesti hlavy či svalov. Depresia ide ešte hlbšie. Okrem vyčerpania je prítomná aj dlhodobá strata radosti, zmyslu a chuti do života. Človek už necíti uspokojenie ani z vecí, ktoré ho kedysi tešili.

Ako laik si môžeme všímať signály ako:

• únava, ktorá ani po odpočinku neprechádza,
• dlhodobé problémy so spánkom či jedlom,
• strata radosti z činností, ktoré nám predtým robili dobre,
• časté fyzické ťažkosti bez jasnej príčiny,
• zvýšená podráždenosť alebo naopak apatia a stiahnutie sa od druhých.

Ak tieto stavy pretrvávajú dlhšie a oddych už nepomáha, je dôležité vyhľadať odbornú pomoc – práve včasné rozpoznanie môže zabrániť tomu, aby sa vyhorenia pretavilo do depresie.

Prvý signál prišiel zvonku. Kolegovia si začali všímať, že zabúdam, robím chyby a že už nie som taká pracovná ako predtým. Sama som to dlho skrývala — vysvetľovala som si to preťažením, potrebou viac prestávok, zlou nespavosťou. Potrebovala som oveľa viac času na regeneráciu a napriek tomu som sa ráno budila unavená, bez síl. Postupne som stratila chuť do vecí, ktoré ma predtým napĺňali.

Fungovala som akoby na autopilot. Vykonávala úlohy, ale už som v tom nebola prítomná. Prelomom bolo moje zrútenie pri práci: počas jedného sedenia som mala blackout, bola som úplne dezorientovaná a vtedy mi došlo, že nie je bezpečné pokračovať takto ďalej. V tom momente som vedela, že potrebujem odbornú pomoc. Ten bod zlomu mi dal jasnú hranicu medzi „ešte to zvládam“ a „toto už nie je normálne“.

Dnes viem, že práve také znamenia, ako opakovaná únava napriek dlhému spánku, časté chyby, sociálne stiahnutie alebo náhly kolaps, sú signály, ktoré netreba ignorovať.

V tom období mi vôbec nepomáhali nevyžiadané rady ani tlak okolia. Ľudia sa často snažili radiť, hoci nerozumeli, čo sa vo mne odohráva. To vo mne vyvolávalo len ešte väčší pocit osamelosti a uzatvárania sa. Naopak, najviac mi pomáhali tiché a jednoduché veci – čas v prírode, umenie, knihy. Pamätám si, ako som vedela presedieť celé hodiny v múzeu alebo sa len tak túlať v lese.

V tom období som si sama priala držať v ruke knihu, ktorá by bola svedectvom o tom, že nádej existuje – a to sa neskôr stalo impulzom k napísaniu vlastnej. Kľúčovým momentom pre moje uzdravenie bol však šesť týždňový rehabilitačný pobyt, kde som mala priestor byť pod komplexnou starostlivosťou odborníkov. Kombinácia psychoterapie, arteterapie, jogy, pobytu v prírode a rozhovorov s lekármi či kineziológmi mi priniesla nový pohľad na život.

Tam som sa prvýkrát dokázala dotknúť svojich starých zranení, začať ich spracovávať a postupne objavovať, kto vlastne som. Tento holistický prístup bol pre mňa zásadný – nielenže mi pomohol postaviť sa na nohy, ale ukázal mi aj moju vnútornú silu a dôvod, prečo chcem ísť ďalej. Mojou víziou je priniesť tento koncept aj na Slovensko.

Vyhorenie nezasahuje len jednotlivca, ale celé jeho okolie. Človek, ktorý prechádza vyhorením, často cíti vnútornú prázdnotu – akoby prestal mať prístup k radosti aj k smútku. Navonok pôsobí otupene, bez energie, akoby už nič nedokázalo prebudiť emócie. To má veľký dopad na rodinný život. Blízki nerozumejú, čo sa deje a môže sa objaviť pocit odcudzenia. Zrazu chýba radosť zo spoločných chvíľ, spontánnosť aj schopnosť tešiť sa z maličkostí.

Vzťahy tým prirodzene trpia. Podobne je to aj v práci. Vyhorený človek nedokáže podávať výkon, chýba mu motivácia a aj jednoduché úlohy sa stávajú ťažko zvládnuteľnými. Akoby mu chýbala „iskra“, ktorá poháňa bežné fungovanie. Celkovo tak vyhorenie zasahuje všetky oblasti života. Je to stav, kedy človek túži iba po pokoji a tichu – no zároveň si uvedomuje, že jeho blízki aj pracovné prostredie trpia spolu s ním.

Mojím prvým krokom na ceste späť k sebe bol spomínaný šesť týždňový rehabilitačný pobyt na horách. Práve tento komplexný prístup bol pre mňa prelomový. Dnes si prajem, aby podobný koncept existoval aj na Slovensku a mohol pomôcť každému, kto prechádza vyhorením. Po šiestich týždňoch som prvýkrát opäť pocítila chuť do života. Veľmi mi v tom pomohlo umenie – začala som maľovať abstraktné obrazy a písať k nim texty, v ktorých som sa dotýkala aj spoločenských a politických tém. Bol to pre mňa nesmierne liečivý a transformačný proces.

A práve v tomto období sa zrodila aj prvá myšlienka napísať knihu. Pôvodne som plánovala psychologický román, no ako to pri tvorbe často býva, dielo si postupne našlo vlastný smer.

Áno, verím, že vyhorenie môže byť začiatkom niečoho nového. Nechcem tým však zľahčovať jeho závažnosť – ide o náročný a bolestivý proces. No práve tým, že vyhorenie je v podstate odpojením od seba a dôsledkom toho, že dlhodobo nepočúvame svoj vnútorný hlas, otvára aj možnosť znovu sa k sebe vrátiť. Už niekoľko rokov sprevádzam ľudí, ktorí prešli vyhorením, a vnímam, že práve v epicentre tohto trápenia sa ukrýva transformačná sila.

Keď má človek pocit, že stratil všetko, je to zároveň chvíľa, keď sa môže pozrieť na svoj život triezvo – a položiť si otázku, čo v ňom naozaj chce. Pre mňa je vyhorenie ako Fénix, ktorý vstáva z popola. Je to šanca začať odznova, ale už nie zo strachu či povinností, ale zo súladu s vlastným potenciálom a pravdou. Preto aj moja kniha nesie názov Z vyhorenia k znovuzrodeniu.

Áno, prevencia vyhorenia existuje. Nie je to jeden veľký krok, ale súbor malých, pravidelných návykov, ktoré držia náš nervový systém v rovnováhe a nás v pravde so sebou.

• Pravidelná sebareflexia. Raz týždenne si úprimne položím pár otázok: Čo mi berie energiu? Čo ju dobíja? Žijem v súlade so svojimi hodnotami a „prečo“? Naša identita sa mení v rôznych fázach života — je dôležité ju priebežne dobiehať a nežiť zo starých nastavení.

• Rytmus záťaž–regenerácia. Kvalitný spánok, pauzy počas dňa, vedomé dýchanie, prechádzka v prírode, jemný pohyb. Parasympatikus potrebujeme „zapínať“ zámerne, nie čakať, kým si oddych „vybojujeme“.

• Hranice a „nie“. Jasne komunikované limity v práci aj doma. Nevyžiadané úlohy či požiadavky nemusia byť automaticky „áno“.

• Zdravé návyky tela. Jedlo, ktoré vyživuje (nie trestá), pravidelný pohyb, hydratácia. Telo je prvá bariéra proti dlhodobému stresu.

• Vzťahy a opora. Jeden–dva dôverné kontakty, s ktorými hovorím pravdivo. Pocit spojenia výrazne znižuje riziko preťaženia.

• Psychoedukácia a podpora v práci. Školenia o strese a vyhorení, supervízia, reálna možnosť hovoriť o záťaži, primerané rozloženie práce a dovoleniek.

• Digitálne hranice. Tichý režim po určitom čase, bez e-mailov večer a cez víkend, vedomá práca s notifikáciami.

• Rýchly 2-min. self-check. Ak únava neprechádza ani po oddychu, zhoršuje sa spánok/jedlo, strácam radosť z bežných vecí a som podráždená alebo apatická dlhšie než pár týždňov — je čas spomaliť a vyhľadať podporu.

Pre mňa život v rovnováhe neznamená „work-life balance“. Ten pojem často vytvára ilúziu, že život začína až po práci. Rovnováha je pre mňa o niečom inom – o tom, aby moja práca mala hlboký zmysel, bola v súlade s mojimi hodnotami a integritou. Aby to, čomu venujem čas a energiu, bolo pre mňa zmysluplné.

Zároveň je pre mňa rovnováha o schopnosti vychutnať si každý okamih – maličkosti každodennosti, nie len „veľké veci“. Dopriať si čas pre seba, pre svoje telo aj dušu. Preto pravidelne chodím do wellnessu, doprajem si masáže, kvalitné jedlo, čas v prírode. Kvalitný čas s mojím synom. Rovnako dôležitý je aj čas s priateľmi – niekedy pri hlbokých rozhovoroch, inokedy len pri ohni, so smiechom a bez akýchkoľvek povinností. Takto si chránim svoju rovnováhu – vedomým výberom toho, čo má pre mňa hodnotu a čo ma spája s radosťou zo života.

Adriana Cil je systemická psychoterapeutka, momentálne v odbornej špecializácii zameranej na rodinnú terapiu podľa Virginie Satir a hypnoterapiu. V oblasti psychosociálnej práce pôsobí už viac než 12 rokov. Počas štúdia pracovala ako sociálna pedagogička s traumatizovanými deťmi, z toho tri roky s utečencami, ktorí na úteku prišli o rodičov. Posledných päť rokov sa sústreďuje najmä na ženy v životných krízach – sprevádza ich pri vyhorení, vzťahových problémoch, úzkostiach či pocite prázdnoty. Dlhodobo žije v Rakúsku, pracuje medzinárodne so ženami z celého sveta a ponúka konzultácie aj online.

V roku 2016 sama prešla vyhorením, ktoré sa stalo silným bodom zlomu v jej živote. Táto skúsenosť ju naučila viac rozumieť tomu, čím si jej klienti prechádzajú a zásadne zmenila prístup k práci. Dnes prepája odborné vedomosti s psychoterapeutickým sprevádzaním a psychosociálnym poradenstvom. Vo svojej praxi často využíva arteterapeutické techniky a prácu s podvedomím. Viac informácií môžeš nájsť na webe: https://www.adrianacil.com/o-mne

„Z vlastnej skúsenosti viem, že aj malé „aha momenty“ dokážu viesť k hlbokým prepisom vnútorných vzorcov. Každého klienta vnímam individuálne a prispôsobujem metódy jeho jedinečným potrebám“.

Srdečne ďakujeme za váš čas a úprimné odpovede. Verím, že vaše skúsenosti prinesú úľavu a povzbudenie tým, ktorí prechádzajú týmto náročným obdobím.