Blog

Jedlo má v našom živote oveľa viac funkcií, než si často pripúšťame.

Nejeme len preto, aby sme telu dodali energiu. Jedlom si vieme priniesť potešenie, upokojenie, pocit bezpečia aj chvíľkový únik od emócií, ktoré sa v nás ozývajú. Siahame po ňom, keď sme nahnevané, smutné, osamelé, unavené alebo keď si chceme do náročného dňa vniesť aspoň kúsok radosti.

V druhom diele série Čo si nesieme z detstva sa rozprávame s RNDr. Barbarou Svieženou, PhD., ktorá sa špecializuje na problematiku emočného jedenia a neštandardných vzorcov správania vo vzťahu k jedlu. Hovoríme o tom, prečo emočné jedenie nie je prejavom slabej vôle, ako detstvo ovplyvňuje náš vzťah k jedlu a čo znamená budovať si s jedlom zdravší vzťah bez zákazov, výčitiek a večného začínania odznova.

Tento rozhovor nie je o dokonalom jedálničku. Je o porozumení. O tom, ako začať počúvať svoje telo, chute a emócie skôr, než ich prekryjeme ďalším sústom alebo ďalšou výčitkou.

Často začínam svoje prednášky práve otázkou, čo je vlastne normálne stravovanie. Denne totiž počúvame množstvo odporúčaní o tom, čo by sme mali jesť, no oveľa menej sa hovorí o tom, ako by mal vyzerať zdravý vzťah k jedlu. Pritom práve spôsob, akým jeme, býva často dôležitejší než samotný výber potravín.

Zjednodušene by sa dal zdravý vzťah k jedlu opísať tromi základnými princípmi.

• Prvým je jesť vtedy, keď cítime fyzický hlad, nie iba chuť alebo potrebu zahnať nepríjemné emócie.
• Druhým je prestať jesť vo chvíli, keď sme príjemne nasýtení, nie až vtedy, keď je tanier prázdny alebo máme pocit, že sme sa prejedli.
• A tretím je vyberať si jedlo, ktoré slúži nášmu telu – po ktorom sa cítime dobre, máme energiu, sme spokojní a nie fyzicky ani psychicky zaťažení. Možno práve táto posledná myšlienka je najdôležitejšia.

Neexistuje totiž univerzálne zdravé jedlo. Existuje jedlo, ktoré je zdravé pre mňa. To, čo jednému človeku prospieva, môže druhému spôsobovať tráviace ťažkosti, únavu alebo pocit, že nad jedlom stráca kontrolu.

Preto by sme sa nemali pýtať len: „Je toto jedlo zdravé?“, ale aj: „Ako sa po ňom cítim? Slúži môjmu telu alebo iba napĺňa moje aktuálne baženie či potrebu uniknúť pred emóciami?“ Na prvý pohľad sa tieto pravidlá zdajú veľmi jednoduché. Keď sa však úprimne zamyslíme nad svojím stravovaním, zistíme, že väčšina z nás takto neje. Často jeme bez hladu, zvykneme dojesť všetko, čo máme na tanieri, alebo siahneme po jedle, o ktorom už vopred vieme, že nám neprinesie dobrý pocit.

A práve odpoveď na otázku, prečo to robíme, je predmetom psychológie stravovania. Tá nám ukazuje, že náš vzťah k jedlu nikdy nevzniká vo vákuu. Je odrazom nášho vzťahu k sebe samým, našich životných skúseností, emócií, presvedčení aj vzorcov správania, ktoré si často nesieme už od detstva.

V prvom rade by som sa pristavila pri samotnom pojme trauma. Dnes ju už nechápeme len ako jednu veľkú, dramatickú udalosť, ktorá sa nám v živote stala. Oveľa dôležitejšie je to, ako sme danú situáciu prežívali a spracovali. Trauma teda nevzniká iba z toho, čo sa stalo, ale aj z toho, čo sa nestalo.

Napríklad keď dieťa dlhodobo nedostáva prijatie, pocit bezpečia, lásku alebo pozornosť, ktoré prirodzene potrebuje. Rovnako ju môžu vytvárať aj nenápadné situácie, ktoré sa opakujú celé roky – napätá atmosféra pri rodinnom stole, neustále komentovanie jedla či postavy, nútenie do jedenia alebo naopak zakazovanie určitých potravín.

Ak dieťa opakovane zažíva emocionálny nedostatok, môže veľmi skoro objaviť, že jedlo dokáže aspoň na chvíľu priniesť úľavu. Upokojí, poteší, zaplní vnútornú prázdnotu alebo pomôže zvládnuť osamelosť. Nejde pritom o vedomé rozhodnutie. Mozog si jednoducho vytvorí spojenie, že jedlo je spoľahlivý spôsob, ako regulovať nepríjemné emócie. V dospelosti potom človek často nerozumie, prečo siaha po jedle vždy, keď je pod tlakom alebo sa necíti dobre.

V skutočnosti nejde o slabú vôľu, ale o stratégiu, ktorú sa jeho nervový systém naučil už veľmi skoro.

Na druhej strane však poznám aj opačné príbehy. V mnohých rodinách bolo jedlo hlavným prejavom lásky. Starostlivosť sa vyjadrovala varením, prikladaním na tanier či vetami: „Ešte si pridaj.“ Jedlo malo v rodine takmer posvätné miesto. Aj v takomto prostredí však môže dieťa nadobudnúť pocit, že jedinou oblasťou, ktorú dokáže vo svojom živote ovládať, je práve jedlo. A práve odtiaľ môže prameniť silná potreba kontroly, ktorá sa neskôr prejaví chronickým diétovaním, strachom z jedla alebo inými nefunkčnými vzorcami stravovania.