Blog

Jedlo má v našom živote oveľa viac funkcií, než si často pripúšťame.

Nejeme len preto, aby sme telu dodali energiu. Jedlom si vieme priniesť potešenie, upokojenie, pocit bezpečia aj chvíľkový únik od emócií, ktoré sa v nás ozývajú. Siahame po ňom, keď sme nahnevané, smutné, osamelé, unavené alebo keď si chceme do náročného dňa vniesť aspoň kúsok radosti.

V druhom diele série Čo si nesieme z detstva sa rozprávame s RNDr. Barbarou Svieženou, PhD., ktorá sa špecializuje na problematiku emočného jedenia a neštandardných vzorcov správania vo vzťahu k jedlu. Hovoríme o tom, prečo emočné jedenie nie je prejavom slabej vôle, ako detstvo ovplyvňuje náš vzťah k jedlu a čo znamená budovať si s jedlom zdravší vzťah bez zákazov, výčitiek a večného začínania odznova.

Tento rozhovor nie je o dokonalom jedálničku. Je o porozumení. O tom, ako začať počúvať svoje telo, chute a emócie skôr, než ich prekryjeme ďalším sústom alebo ďalšou výčitkou.

Často začínam svoje prednášky práve otázkou, čo je vlastne normálne stravovanie. Denne totiž počúvame množstvo odporúčaní o tom, čo by sme mali jesť, no oveľa menej sa hovorí o tom, ako by mal vyzerať zdravý vzťah k jedlu. Pritom práve spôsob, akým jeme, býva často dôležitejší než samotný výber potravín.

Zjednodušene by sa dal zdravý vzťah k jedlu opísať tromi základnými princípmi.

• Prvým je jesť vtedy, keď cítime fyzický hlad, nie iba chuť alebo potrebu zahnať nepríjemné emócie.
• Druhým je prestať jesť vo chvíli, keď sme príjemne nasýtení, nie až vtedy, keď je tanier prázdny alebo máme pocit, že sme sa prejedli.
• A tretím je vyberať si jedlo, ktoré slúži nášmu telu – po ktorom sa cítime dobre, máme energiu, sme spokojní a nie fyzicky ani psychicky zaťažení. Možno práve táto posledná myšlienka je najdôležitejšia.

Neexistuje totiž univerzálne zdravé jedlo. Existuje jedlo, ktoré je zdravé pre mňa. To, čo jednému človeku prospieva, môže druhému spôsobovať tráviace ťažkosti, únavu alebo pocit, že nad jedlom stráca kontrolu.

Preto by sme sa nemali pýtať len: „Je toto jedlo zdravé?“, ale aj: „Ako sa po ňom cítim? Slúži môjmu telu alebo iba napĺňa moje aktuálne baženie či potrebu uniknúť pred emóciami?“ Na prvý pohľad sa tieto pravidlá zdajú veľmi jednoduché. Keď sa však úprimne zamyslíme nad svojím stravovaním, zistíme, že väčšina z nás takto neje. Často jeme bez hladu, zvykneme dojesť všetko, čo máme na tanieri, alebo siahneme po jedle, o ktorom už vopred vieme, že nám neprinesie dobrý pocit.

A práve odpoveď na otázku, prečo to robíme, je predmetom psychológie stravovania. Tá nám ukazuje, že náš vzťah k jedlu nikdy nevzniká vo vákuu. Je odrazom nášho vzťahu k sebe samým, našich životných skúseností, emócií, presvedčení aj vzorcov správania, ktoré si často nesieme už od detstva.

V prvom rade by som sa pristavila pri samotnom pojme trauma. Dnes ju už nechápeme len ako jednu veľkú, dramatickú udalosť, ktorá sa nám v živote stala. Oveľa dôležitejšie je to, ako sme danú situáciu prežívali a spracovali. Trauma teda nevzniká iba z toho, čo sa stalo, ale aj z toho, čo sa nestalo.

Napríklad keď dieťa dlhodobo nedostáva prijatie, pocit bezpečia, lásku alebo pozornosť, ktoré prirodzene potrebuje. Rovnako ju môžu vytvárať aj nenápadné situácie, ktoré sa opakujú celé roky – napätá atmosféra pri rodinnom stole, neustále komentovanie jedla či postavy, nútenie do jedenia alebo naopak zakazovanie určitých potravín.

Ak dieťa opakovane zažíva emocionálny nedostatok, môže veľmi skoro objaviť, že jedlo dokáže aspoň na chvíľu priniesť úľavu. Upokojí, poteší, zaplní vnútornú prázdnotu alebo pomôže zvládnuť osamelosť. Nejde pritom o vedomé rozhodnutie. Mozog si jednoducho vytvorí spojenie, že jedlo je spoľahlivý spôsob, ako regulovať nepríjemné emócie. V dospelosti potom človek často nerozumie, prečo siaha po jedle vždy, keď je pod tlakom alebo sa necíti dobre.

V skutočnosti nejde o slabú vôľu, ale o stratégiu, ktorú sa jeho nervový systém naučil už veľmi skoro.

Na druhej strane však poznám aj opačné príbehy. V mnohých rodinách bolo jedlo hlavným prejavom lásky. Starostlivosť sa vyjadrovala varením, prikladaním na tanier či vetami: „Ešte si pridaj.“ Jedlo malo v rodine takmer posvätné miesto. Aj v takomto prostredí však môže dieťa nadobudnúť pocit, že jedinou oblasťou, ktorú dokáže vo svojom živote ovládať, je práve jedlo. A práve odtiaľ môže prameniť silná potreba kontroly, ktorá sa neskôr prejaví chronickým diétovaním, strachom z jedla alebo inými nefunkčnými vzorcami stravovania.

Tieto vety sa môžu zdať úplne nevinné. Veď ich väčšina rodičov nevyslovuje so zlým úmyslom. Problém však nie je v jednej konkrétnej vete, ale v tom, čo sa dieťa ich prostredníctvom učí o sebe, o svojom tele a o jedle. Keď dieťa opakovane počúva: „Dojedz všetko z taniera,“ postupne sa učí ignorovať vlastné signály hladu a sýtosti. Prestáva dôverovať svojmu telu a namiesto neho sa riadi vonkajšími pravidlami. V dospelosti potom často nevie rozlíšiť, či je ešte hladné alebo už len je preto, že „sa to patrí dojesť“.

Ak počúva: „Za odmenu dostaneš sladké,“ vytvárame veľmi silné prepojenie medzi jedlom a emóciami. Sladkosť sa prestáva vnímať ako obyčajná potravina a stáva sa odmenou, útechou či spôsobom, ako si zlepšiť náladu. Nie je náhoda, že mnohí dospelí si po náročnom dni povedia: „Zaslúžim si niečo sladké.“ Tento mechanizmus sa často začal budovať práve v detstve. A výroky typu: „To už radšej nejedz, priberieš,“ môžu dieťa veľmi skoro naučiť, že hodnota jeho tela závisí od jeho vzhľadu. Dieťa sa nezačne báť len jedla, ale aj vlastného tela. Práve tu často vzniká nespokojnosť s telom, ktorá patrí medzi najvýznamnejšie rizikové faktory porúch príjmu potravy, chronického diétovania aj celoživotného boja s jedlom.

Dôležité je vytvárať prostredie, v ktorom sa dieťa učí dôverovať vlastnému telu. Nesnažiť sa rozhodovať zaň, koľko má zjesť, ale rešpektovať jeho hlad aj sýtosť. Neoznačovať potraviny za dobré a zlé, ale rozprávať sa o tom, ako sa po nich cítime. Nevyužívať jedlo ako odmenu ani trest a predovšetkým nekomentovať telo dieťaťa ani svoje vlastné. Deti, ako vieme, sa oveľa viac učia z toho, čo každý deň vidia. Ak mama neustále drží diétu, vyčíta si každé sústo alebo sa kriticky pozerá do zrkadla, dieťa si z toho odnáša oveľa silnejší odkaz než z akejkoľvek rady.

Fyzický hlad prichádza postupne. Je cítiť v tele. Môžeme vnímať prázdny žalúdok, mierny pokles energie, slabšiu koncentráciu. A čo je dôležité, pri skutočnom hlade nám väčšinou vyhovuje viacero jedál. Nie sme fixovaní na jednu konkrétnu potravinu. Naopak, „emočný hlad“ prichádza zvyčajne náhle. Neozýva sa v žalúdku, ale v hlave. Objaví sa silná túžba po konkrétnom jedle, často po sladkom alebo veľmi kalorických potravinách, a sprevádza ju pocit, že to potrebujeme okamžite. Jeho cieľom nie je nasýtiť telo, ale upokojiť baženie. Samozrejme, nie vždy je to také jednoznačné.

Niekedy jeme zo zvyku, pretože je dvanásť hodín a „je čas obeda“. Inokedy siahneme po jedle preto, že sme vyčerpaní a náš mozog hľadá rýchly zdroj energie. A niekedy sa tieto dôvody navzájom prelínajú. Preto nemám rada jednoduché vysvetlenia a rýchle návody.

To, čo svojim klientom odporúčam, nie je ďalšia forma kontroly, ale všímavosť voči sebe a viac času na sebapozorovanie. A to býva aj najväčší kameň úrazu, pretože to naráža na náš dnešný spôsob fungovania. Zdá sa, že je to neprekonateľné – možnosť zastať a opýtať sa: Čo práve teraz potrebujem? Je to jedlo? Oddych? Upokojenie? Blízkosť? Alebo len chvíľa pre seba? Nejde o to, aby sme si jedlo zakázali. Ide o to, aby sme pochopili, akú potrebu sa ním práve snažíme naplniť.

Veľmi nerada démonizujem pôžitok z jedla. Práve naopak. Pôžitok je prirodzenou a nevyhnutnou súčasťou zdravého stravovania. Keby nám jedlo neprinášalo radosť, pravdepodobne by sme ako druh neprežili. Pocit spokojnosti z jedla je dôležitý biologicky aj psychologicky a rozhodne by sme sa ho nemali snažiť odstrániť.

Otázka preto neznie, či si jedlo môžeme užívať. Otázka znie, či nám to, čo jeme, skutočne slúži. Často hovorím o jednoduchom pravidle: Je toto jedlo dobré pre moje telo? Cítim sa po ňom ľahko, spokojne a mám energiu? Alebo mi prináša skôr únavu, výčitky, zdravotné ťažkosti či pocit, že nad jedlom strácam kontrolu?

Naše telo dokáže prežívať pôžitok aj z jedál, ktoré mu prospievajú. Nemusíme si vyberať medzi zdravím a radosťou. Samozrejme, ak človek nemá žiadne zdravotné obmedzenia, občasný koláčik po obede nemusí predstavovať žiadny problém.

Ak však trpí cukrovkou, obezitou alebo má pocit, že sladké nad ním preberá kontrolu, je namieste položiť si inú otázku. Túži po tom koláči naozaj jeho telo, alebo po ňom túži predovšetkým jeho myseľ? Práve tento rozdiel považujem za dôležitý. Niekedy jeme preto, že si jedlo naozaj vychutnávame. Inokedy ním odmeňujeme sami seba, tlmíme stres, zaháňame únavu alebo si kompenzujeme to, čo nám v živote chýba. Samotný koláč pritom nie je problém. Dôležité je, akú funkciu v našom živote plní.

Áno, a vo svojej praxi to vidím veľmi často. Práve preto hovorím, že pri emočnom jedení nie je problémom samotné jedlo. Problémom je funkcia, ktorú v živote človeka plní. Veľmi často sa mi stáva, že sa ma klientka na začiatku spolupráce opýta: „To už si nikdy nebudem môcť dať sladké?“ Na prvý pohľad to znie ako otázka o výžive. V skutočnosti je to však často otázka o strate. Za touto vetou býva nostalgia, smútok, úzkosť a predstava, že príde o niečo, čo jej celé roky prinášalo úľavu, radosť alebo pocit bezpečia. Vtedy viem, že sladkosti pre ňu nie sú len potravinou. Sú spôsobom, ako si regulovať emócie.

Jedlo totiž dokáže aktivovať centrá odmeny v mozgu a na chvíľu stlmiť napätie, úzkosť či osamelosť. Ak žena nemá vo svojom živote iné spôsoby, ako si dopriať oddych, zažiť blízkosť alebo sa cítiť v bezpečí, jedlo sa môže stať jediným miestom, kde si na chvíľu dovolí vypnúť. Nie je to prejav slabosti. Je to spôsob adaptácie, ktorý jej nervový systém kedysi vyhodnotil ako funkčný.

Najväčším mýtom o emočnom jedení je presvedčenie, že ho dokážeme vyriešiť silou vôle. Že stačí byť disciplinovanejší, vybudovať si lepšie návyky, viac sa kontrolovať alebo si nastaviť ďalší „zdravý životný štýl“. Práve s týmto presvedčením ku mne prichádza väčšina klientov. A väčšina z nich má za sebou desiatky pokusov, ktoré zlyhali nie preto, že by boli slabí, ale preto, že riešili dôsledok namiesto príčiny. Emočné jedenie totiž nie je problém vedomostí. Väčšina ľudí veľmi dobre vie, čo by mala jesť.

Problém je, že vo chvíli stresu, úzkosti, osamelosti alebo vyčerpania nerozhoduje racionálna časť mozgu, ale nervový systém, ktorý hľadá čo najrýchlejšiu úľavu. A ak sa celé roky učil, že ju nachádza v jedle, nebude fungovať lepšie len preto, že si človek kúpi nový jedálniček.

Na začiatku spolupráce vždy pracujem aj s diagnostickými dotazníkmi, ktoré nám pomôžu rozlíšiť, či ide o bežné emočné jedenie, alebo už o závažnejší problém, pri ktorom odporúčam ďalšiu odbornú pomoc. A možno by som chcela odkázať ešte jednu vec. Mnohé ženy sa roky nesmierne snažia. Skúšajú jednu diétu za druhou, čítajú knihy, počúvajú podcasty a majú pocit, že ak sa im nedarí, že zlyhávajú.

Ja si však myslím, že niekedy si potrebujeme dovoliť priznať, že sami to už nezvládneme. Tak ako si pri zlomenine vyhľadáme lekára, aj pri dlhodobých problémoch s jedlom môže byť obrovskou úľavou mať sprievodcu, ktorý rozumie tomu, čo prežívame, a prevedie nás celým procesom. Aj preto som vytvorila vlastnú Akadémiu, v ktorej vzdelávam odborníkov, aby vedeli ľuďom s emočným jedením pomáhať citlivo, odborne a s rešpektom.