Všetky
Recepty
Zdravie
Všeobecné
Cvičenie
Stravovanie
Premeny
Fitshaker podcasty
Chudnutie
Sebarozvoj a motivácia
Pre fitmaminky
Tehotenstvo
Myslíme ekologicky!
LETO
Fit pobyty a dovolenky

Koučka Bronislava Švrčková: „Každá z nás je v poriadku taká, aká je. Problém nastáva, ak tej vete neveríme.“

ženy
Budovanie zdravých hraníc nie je sebecké. Často sme súcitné k všetkým naokolo, len na seba zabúdame. Ako si chrániť pokoj a hranice, keď sa svet zrýchľuje

December je mesiac, kedy by sme prirodzene mali spomaľovať a ladiť sa na najkrajšie sviatky v roku. Aby boli šťastné a najmä pokojné a v tomto duchu sme aj vkročili do nového roka. No veľakrát sa namiesto bilancovania a vďačnosti za to, čo sa nám podarilo, ocitáme v kolotoči povinností, napätia, tlaku, dokončovania všetkých projektov a v tomto celom dávame seba a svoje potreby na posledné miesto. A práve v snahe priniesť pre všetkých okolo seba „vianočný pokoj“, strácame ten svoj vnútorný. Spoznávaš sa v tomto? Práve preto sme oslovili psychoanalytickú koučku PhDr. Bronislavu Švrčkovú, ktorá nám prezradí, ako z toho von a dopriať si záver roka v väčšom pokoji, tak ako si ho zaslúžime.

My ženy máme často tendencie byť tými starostlivými, tými, čo sa postarajú o všetko, uspokoja potreby všetkých naokolo. Prirodzene sme vyčerpané a naše potreby sú v úzadí. Ako toto nastavenie vieme zmeniť a prečo pre nás nie je prospešné?

Ja mám vždy ten najklasickejší príbeh k tomu, ako to funguje v tom lietadle. Určite ste to už 100x počuli. Na to, aby sme sa mohli postarať o blízkych a dať im tú kyslíkovú masku, tak musíme byť my v poriadku a tú masku musíme mať ako prví. Je to také klišé, ale musíme sa na to pozrieť tak, že z prázdnej nádoby nenalejete. Musíte ju mať plnú. A myslím si, že je veľmi dôležitézačať rozmýšľať nad tým napĺňaním svojich zdrojov alebo svojej nádoby, ako na niečo, čo je naša základná potreba, a nie sebectvo.

Na to by som ja dobre fungovala, aby som sa dobre cítila, aby som bola v poriadku, potrebujem tieto svoje zdroje zasýtiť, postarať sa o seba a brať sa ako dôležitého človeka pre samú seba. V prípade, že idem na tie svoje rezervy a uprednostním všetkých ostatných, aby boli šťastní a spokojní, tak idem do svojich zásob a častokrát končím absolútne vyčerpaná. Častokrát sa moje fungovanie, imunita, zdravotný a psychický stav nemajú z čoho zregenerovať a veľakrát sú také príbehy, že práve po sviatkoch, alebo vtedy, keď príde to voľno, tak tam prichádza kolaps, kde vyslovene ten organizmus už nevládze.

Takže z môjho hľadiska je absolútne kľúčové, aby sme začali nad sebou rozmýšľať, ako na tú najdôležitejšiu osobou nášho života. Páči sa mi prirovnanie s finančnou gramotnosťou – z výplaty si odložiť aspoň 10 %. To je ako keby niečo, čo si dám niekde do rezervy alebo niekde si ich proste schovám. A týchto 10 % slúži mne na nejaké horšie časy alebo na nejaké investície.

Tak obrazne povedané, tých 10 % by som mala zainvestovať do svojho zdravia, do svojho spánku, do svojho fungovania. Myslím si, že určite by bolo lepšie viac ako 10 %, ale môže nám to slúžiť na porovnanie. A ako zmeniť naše nastavenie? To je veľmi dlhodobá práca. No môžeme začať prvým malým krokom. Vstanem, možno o 15 minút skôr, a týchto 15 minút si posedím, vypijem šálku čaju, porozmýšľam, čo je pre mňa dôležité alebo si idem zacvičiť. Takže začala by som asi nejakým prvým malým krokom, ktorý bude v môj prospech.

Odkiaľ prichádzajú tieto naše snahy byť vo všetkom dokonalá a všetko zvládnuť? A keď sa nám to nepodarí, tak sa cítime menejcenné a máme potrebu sa obviňovať? Ako sa vyrovnať s týmto pocitom viny?

Myslím si, že je to asi individuálne. Potrebovali by sme príbeh každého jedného človeka rozbaliť na drobné a snažiť sa pochopiť, čo sa v tom jeho príbehu stalo. Tá tendencia byť vo všetkom perfektný a dokonalý je absolútne kľúčová a môže mať rôzne príčiny. Môže nás chrániť pred nejakou hanbou, pred pocitom zlyhania. Môže to byť osobnostný risk, ktorý bol podporovaný v našom detstve. Je tu strašne veľa príčin, kvôli čomu sa správame tak, ako sa správame.

A myslím si, že je to taký nejaký obranný mechanizmus, ktorý nám pomáha, ako keby vydržať sami za sebou. Ale paradoxne je extrémne vyčerpávajúci a nefunkčný, pretože, samozrejme, nedá sa všetko zvládnuť, nedá sa byť vo všetkom dokonalá a tie sklamania z toho, keď niečo nezvládnem, sú potom obrovské a spôsobujú sebabičovanie. Je veľmi dôležité začať budovať vlastnú hodnotu - nie na základe svojich výsledkov, čo všetko som zvládla, ale skôr na tom, ako sa pozerám na seba ako človeka. Ako so sebou narábam. Ako si uvedomujem svoje vlastné hranice. A ak si chcem pomôcť pocitom viny, tak je veľmi dôležité tento pocit viny rozbaliť, čo je pod ním, kvôli čomu verím, že by som mala byť perfektná.

Častokrát sa to naozaj začalo niekde v detstve, kde boli vyžadované samé jednotky alebo na nás boli kladené vysoké nároky. To nám mohlo spôsobiť, že sme v dospelosti uverili, že je v poriadku sa takto trápiť. A takisto, že je v poriadku sa hanbiť za niečo, čo sme nedokázali alebo nezvládli. Myslím, že to súvisí s takou nemilosrdnosťou k sebe. Je to veľmi ťažké mať samy so sebou súcit a na tom by sme mali pracovať, aby sme mohli narábať s tým pocitom viny, ktorý sem naozaj nepatrí.

Čo nám môže pomôcť, ak si chceme nastaviť zdravé hranice a prečo máme taký problém povedať „nie“?

Opäť sa vrátim k tomu, že je to prípad od prípadu. Na základe čoho to vzniklo? Tie hranice fungujú ako taká koža. Koža na tele vlastne čiastočne zabráni tomu, aby zlé látky prenikali dnu a presne opačne, keď nejaké toxíny idú von z tela, tak ich vylúčime potením a takto sa regulujeme.

Takže hranice sú v podstate bezpečná bariéra, ktorá nás oddeľuje od tých druhých. Aj tie psychické hranice veľmi súvisia s tým, aké máme hodnoty, ako máme nastavenú vieru v seba, ako sme boli vychovaní, ako rozumieme tomu, čo môžeme a nemôžeme. A nastavenie tých zdravých hraníc je veľmi zložité, pokiaľ nerozumieme svojim hodnotám a prioritám. Častokrát je tu tlak z viacerých strán. Ľudia od nás niečo chcú. Rodičia od nás niečo chcú. Susedia od nás niečo chcú. A ja musím rozumieť sama sebe, ako to mám nastavené, čo je pre mňa dôležité, čo sú pre mňa priority, aby som dokázala v tejto záplave požiadaviek, stáť pevne za tým, čomu verím, o čom som presvedčená a čo je vlastne súbor mojich hodnôt, podľa ktorých fungujem.

Veľakrát je pre nás ťažké povedať nie, pretože veríme, že keď niekoho odmietneme, tak možno stratíme jeho lásku, jeho pozornosť, bojíme sa odmietnutia. Veľakrát v detstve bolo toto odmietnutie veľmi bolestivé a potom v dospelosti sa s ním nechceme ako keby znovu stretávať. Je to určite taká zrelosť, do ktorej potrebujeme dorásť a potrebujeme uniesť, že nie všetci nás budú milovať a že niekto môže byť kľudne aj frustrovaný z toho, že povieme nie.

Ako by sme mali pristupovať k tomu, keď si pomenujeme hranice, ale naše okolie to nechápe alebo to berie osobne?

Myslím, že tu je veľmi dôležité nastaviť si takú asertívnu komunikáciu. Je k tomu veľa knižiek a nájdete určite veľa článkov týkajúcich sa asertívneho správania. Asertívne správanie hovorí o tom, že takto to mám ja. Rozumiem, že si nahnevaný, frustrovaný, ale v tomto ti viem ponúknuť iba toto a toto v tejto situácii. Je to to, čo som hovorila predtým. Pevné vedomie o sebe samom. To, čo je pre mňa dôležité a čomu nechcem už viacej čeliť, alebo čo už je za mojou hranicou a proste už ďalej človeka nechcem pustiť.

Veľakrát, keď začneme tieto hranice pomenovávať a ľudia sa budú na to hnevať alebo nejakým spôsobom to nebudú chcieť rešpektovať, samozrejme, čelíme tomu, že niektoré naše vzťahy sa zmenia. Niektorí ľudia možno z nášho života odídu. Ale ono to má veľký zmysel, pretože držať si priateľov, ktorí nerešpektujú vaše hranice, nie je veľmi funkčné. A ak sú to naozajstní priatelia, tak ocenia, že viete povedať nie, že ste féroví a že stojíte za tým, aký ste. Chce to tréning. Chce to aj trochu možno vydržania samého so sebou a s tým strachom, že o niekoho prídem alebo niekoho nahnevám, ale môže mi to uľaviť v mojom živote a v mojom fungovaní.

Ako nájsť rovnováhu medzi tým „čo musíme“ a tým „čo chceme“? Ako ju vnímate vy osobne?

No, rozmýšľam nad tým, že ako by som to definovala ja. Ja sa veľmi orientujem podľa svojich vlastných pocitov v zmysle toho, že ak niekto odomňa niečo chce, tak si to snažím ako keby prefiltrovať cez taký vnútorný pocit toho, že ako sa cítim pri tejto požiadavke. Je mi to príjemné? Je mi to nepríjemné? Dlhšie mi trvá, či na to odpoviem? Dá sa povedať, či to ladí s mojimi hodnotami, s mojím presvedčením? Niekedy, keď je tá požiadavka príliš veľká alebo je to príliš veľký tlak na mňa, tak potrebujem viacej času, aby som preskúmala, čo to urobilo vo mne, čo mi spôsobilo ten nepríjemný pocit, alebo kvôli čomu to nechcem. Samozrejme, sú tu nejaké veci, sú tu nejaké povinnosti, kde napriek tomu, že to nie je pre mňa príjemné, tak viem, že to musím urobiť, pretože mám tu nejaké záväzky, dohody a niečo som sľúbila.

Ale všeobecne sa snažím byť čestná sama k sebe. V zmysle toho, že keď aj urobím raz niečo proti svojej vôli, snažím sa ochrániť, aby som sa už druhýkrát do takých situácií nedostala a nejakým spôsobom s tým pracovať. Priznám sa, že nie vždy sa mi darí byť úprimná, keď mi niečo prekáža a častokrát ma to vracia do tých starých vzorcov, že sa sťahujem do takej vnútornej ulity a tam potrebujem trochu viacej času, aby som sa to prežula, aby som mohla potom odpovedať ďalej. Pre mňa je funkčnejší ten čas, v ktorom si ako keby rozmyslím, čo je pre mňa dôležité a potom to môžem komentovať alebo nejakým spôsobom o tom rozprávať. Viem, že niekto to potrebuje možno preberať skôr a častejšie. Každý sme iný a všetci musíme hľadať nejaký ten spôsob, ako s tým, čo najlepšie fungovať.

Počas Vianoc sa stretávame s rodinou, kde môžu byť toxické vzťahy a sme v prostredí, v ktorom sa často necítime bezpečne. Ako sa zachovať v týchto chvíľach tak, aby sme ochránili seba, ale nezranili ani rodinu?

Ja mám takú asi nie úplne dobrú správu, pretože zranenia sa dejú. To znamená, že vždy sa môže stať, že niekto je zranený alebo nahnevaný a je veľmi dôležité ako keby vnímať samého seba v tých všetkých situáciách a dávať si pozor na také tie háčiky, ktoré zvyknú často na takýchto akciách bývať. To znamená, napr. vety typu: “zase si pribrala”, “takýmto spôsobom si varila?”, “ty si neumývala tento rok okná?” alebo čokoľvek podobné. Predpokladám, že všetci vieme, že s čím títo naši príslušníci rodiny prichádzajú. Tu je dobrá príprava na to, aby sme si vnútorne prehľadali svoj vnútorný svet a skúsili porozumieť tomu, že čo ma tak na tom hnevá.

Možno, že keď mi svokra vyčíta neumyté okná alebo že som nevarila alebo čokoľvek iné, tak sa môžem zastaviť pri tom, že či ja sama niekde neverím tomu, že nie som až taká dobrá manželka, matka, gazdinka. Či toto nie je nejaká vec, ktorá ma zraňuje a možno túto vec si potrebujem prepracovať. Na základe čoho, neverím tomu, že som dobrá žena. Niekto mi to hovoril? Alebo sa tak necítim? A potom to prepracovať do tej miery, aby som mohla na takéto niečo pokojne odpovedať: “Nie, nie, tento rok si to nechám na január,” alebo niečo podobné.

Bronislava Švrčková

My si musíme vždy uvedomiť, že ak prichádzame do toho bojového prostredia, ak to tak nepekne nazvem, že čokoľvek, čo sa nás tam dotkne, veľmi úzko súvisí s našimi neistotami. Je teda oveľa funkčnejšie mať tieto neistoty pomenované a trochu prepracované predtým, než opätovne niekto na ne zautočí, pretože potom idete veľmi rýchlo z nuly na stovku. Ak to stihnete, super. Ak to nestihnete, tak sa môžete ako keby obrániť nejakou neutrálnou odpoveďou: “No, ako myslíš”? Alebo “no, takto to máme my”. Je to je niečo, čo zafunguje, pretože tá druhá strana sa nemá ako keby čoho chytiť, pretože tam nevybuchnete. 

Ale ak vybuchnete, tak, samozrejme, k takémuto nejakému konfliktu príde. Takže skúste s tým pracovať ešte predtým, keď sa vám podarí a rozlúsknúť si, čo sú tie vaše strachy a bolesti, ktoré tá rodina štartuje. Toto má veľký význam. No a keď už ste v tom, tak môžeme rýchlo zmeniť tému alebo nejakým spôsobom zapojiť deti, rozbaliť darčeky, čokoľvek. Alebo proste si dáme iba nejaký obmedzený čas na to, aby k týmto konfliktom neprišlo. Niekedy máme pol hodinu, niekedy máme hodinu, niekedy je tá návšteva veľmi rýchla, takže ochrániť sa v rámci svojich vlastných možností, aj tak, že nezostanem dlho -  to je ideálne, ak to neviem inak.

Ako si vedome vytvárať „vianočný pokoj“? Máte nejaké tipy, ako spomaľovať, aby sme posledný mesiac v roku zvládli s ľahkosťou a väčším pokojom?

Určite je to, tak ako som povedala, plánovanie. To znamená nenechať veci na poslednú chvíľu a možno prehodnotiť, či je treba tak veľa darčekov a podobne. Toto sú veci, ktoré sú všetky nejakým spôsobom pominuteľné. Skôr je to teda o tom, že možno si ako rodina sadnúť a povedať si, aké by sme chceli mať tento rok Vianoce. Ako by sme si to predstavovali. Ako si možno podeliť tie naše povinnosti. Možno zistíte, že vaša rodina chce ísť na chatu a máme tam nejaké cateringy objednané. Alebo možno chcú ísť na návštevu za niekým. Tie plány sú veľmi dôležité a takisto je dôležité nevytvárať na seba tlak, ktorý nejako cítime z vianočných reklám a podobne. Znovu sa skúsme viacej vrátiť k sebe, aby sme viac rešpektovali svoje tempo a to svoje fungovanie a nesnažili sa vyhovieť všetkým naokolo, ale tak trošku vyhovieť aj samým sebe.

vianočný stres

Aké malé každodenné rituály by sme mohli zaradiť do našich dní, aby sme vedome spomalili?

Myslím, že toto je celkom náročné. Potrebujeme sa ako keby viac venovať sebe, nájsť si ten čas na seba. To znamená, že viackrát za deň si napríklad môžeme dať nejakú pripomienku do telefónu, ktorá nám pípne cca každé 3 hodiny, kde sa na sekundu zastavím. A skúsim sa pozorovať, ako sa cítim, ako sa mám, či som príjemne najedená, alebo som hladná, či cítim únavu, alebo cítim stres, alebo sa na niečo teším. Toto sú také úplne malé okamihy dňa, keď sa na chvíľočku zastavím a skúsim ako keby zhodnotiť svoj deň.

Rovnako môžem po celom dni večer urobiť taký krátky film toho, ako som fungovala. Čo sa mi dialo? Čo sú tie moje kľúčové momenty, kde ma niečo vťahuje do strašného ponáhľania sa? Čo to tam vlastne mám a ako fungujem? Môžeme si urobiť nejaký taký audit toho nášho fungovania na to, aby sme tam začali hľadať tie slabé škvrny, tie hodiny, ktoré nám možno ujdú, keď scrollujeme na telefóne alebo keď pozeráme dlho televízor alebo sa zabávame s niečím, čo nám vlastne neprináša žiaden úžitok. Ale je to nejaký taký pasívny oddych, ktorý nám vlastne nič neprináša. Skutočne musím venovať veľkú pozornosť tomu, ako to mám zariadené, či naozaj oddychujem, alebo si len potrebujem doplniť rýchly dopamín. 

Toto už asi nestihneme všetko v decembri, ale môže to byť taký záväzok do nového roka, že budem trošku viac pozorná sama sebe a budem sa snažiť spomaľovať.

Čo by ste odkázali ženám, ktoré majú pocit, že to nezvládajú alebo nie sú dosť dobré v tom, ako prežívajú celú tú prípravu na sviatky?

Ja by som im strašne rada odkázala: buďte k sebe dobré a súcitné. Častokrát máte veľké srdce pre svoje detičky, kamarátky, manželov, susedovho psa, pre každého na svete a tento obrovský súcit vám chýba pre samých seba. Ono to funguje tak, že keď ho nedokážeme dať sebe, tak ho dávame všetkým ostatným. A toto je veľká výzva. Porozumieť tomu, že vlastne k tomu môjmu vnútornému dieťaťu alebo k tomu môjmu JA musím byť súcitná, hlavne ja - na to, aby to fungovalo.

Takže, keď aj nemáte dokonalú vianočnú večeru a keď aj stromček nie je dokonalý a nejaký ten prach na poličke ostane, všetci vieme, že zem sa bude točiť ďalej a pravdepodobne sa kvôli tomu nezastaví. Takisto nebude tá kvalita sviatkov oveľa horšia, len preto, že tie veci neboli spravené dokonale. No práve to, že budete odpočinuté, že sa budete lepšie cítiť, že budete na seba dobré, môže priniesť lepšiu a pohodovejšiu atmosféru aj v kruhu vašich blízkych. Takže veľmi, veľmi vám prajem sebasúcit a láskavosť k sebe.

Máte nejakú jednu vetu, ktorú by si ženy mohli opakovať, keď ich pohltia pochybnosti o sebe?

Ja si vždy poviem, že som v poriadku taká, aká som. Toto je niečo, čo je absolútne nepriestrelná veta. Jediný problém môže nastať, ak tej vete neveríme. To znamená, že ja musím niekde vnútri naozaj porozumieť tomu a uveriť tomu, že taká, aká som, som v poriadku. A, že je v poriadku, že nie každému sa to páči. To je niečo, čo chce nejaký čas, no ide to a vekom sa to zlepšuje. Tak mám dobrú správu, že to starnutie a zrenie prináša aj dobré veci, nielen starosti.

Takže: “I'm enough - som dosť taká, aká som”.
Ďakujeme krásne pani Švrčkovej za čas, ktorý venovala tomuto rozhovoru a že sme mohli ísť naozaj do hĺbky. A vám všetkým prajeme, nech nachádzate k sebe súcit. Je to nesmierne dôležité, aby nám bolo samými so sebou dobre a potom v konečnom dôsledku aj ľuďom okolo nás. Nielen na Vianoce, ale celoročne. 😊
Fitshaker
Fotka autora
Romana Cibulková
Redaktorka vo Fitshakeri

Milujem poctivé veci, nechávam sa inšpirovať šikovnými ľuďmi a bavím sa knižkami, varením a ďalšími maličkosťami, ktoré prináša každý deň. Robím veci, ktoré mi prinášajú radosť a tie zvyšné obmedzujem na minimum. Som veľký fanúšik dobrého jedla, kvalitných potravín, pozitívneho myslenia a všetkého zdravého. A myšlienky z týchto oblastí budem s vami rada zdieľať.

Páči sa ti náš článok? Zdieľaj ho na sociálnych sieťach.