Ako je prepojený pohyb, myslenie a zdravie?

Tento článok je pozvánkou k hlbšiemu zamysleniu sa nad tým, ako je náš pohyb, myslenie a zdravie prepojené. Pozri sa spolu s nami na túto tému novými očami. :-) Do rozhovoru som oslovila Martina Ďuriša, ktorý  mňa osobne veľmi inšpiruje svojím úprimným a skúmavým prístupom v oblasti fyzicko-duševného rozvoja. Martin sa venuje štúdiu bojových umení, kranio-sakrálnej terapii, jogovej terapii, tanca a pohybu ako takého. Hľadá spoločnú esenciu rôznych systémov a tiež spôsoby ako v sebe kontaktovať vnútorného liečiteľa a učiteľa.

Martin, prosím popíš nám najprv, ako ty osobne vnímaš zdravie?

Na otázku, čo je zdravie môžeme dať naozaj veľa odpovedí. Záleží veľa od krajiny, v ktorej žijeme, tak ako aj na jednotlivých ľuďoch a kultúrnych filtroch, cez ktoré sa dívajú na svet. Záleží aj na tom, či sa pýtame na fyzické, emočné, mentálne, duchovné, sociálne, či ekonomické zdravie. Keď sa povie zdravie, väčšinou si ľudia vybavia, že je to stav absencie symptómov. Avšak, zdravie je skutočne oveľa viac ako len absencia symptómov.

Keď som študoval Health Promotion v Manchestri, tak sme veľmi dobre poznali definíciu zdravia podľa WHO (World Health Organization). Avšak je to veľmi široká a všeobecná definícia. Moc nám toho neprezradí. Otázka čo je vlastne zdravie, si vyžaduje ďalší naozaj veľmi komplexný prístup na to, aby sme našli odpovede. Pretože aj my, ľudia, sme veľmi komplexné bytosti a jednoduché odpovede žiaľ ešte nemáme. Avšak, ak sa to skutočne posnažím zjednodušiť čo najviac, tak skončím v tom najzákladnejšom princípe v prírode, pri vzťahoch. Všimnime si, že celá príroda je v podstate zložená na vzťahu. Niečoho s niečím. A tak aj naše samotné zdravie je v prvom rade o vzťahu. Či je to biologický vzťah v maternici, alebo emočné vzťahy v dospievaní, naše mentálne postoje, alebo duchovný vzťah s realitou práve teraz. Všetko sú to vzťahy, ktoré veľmi vplývajú na naše zdravie.

martin duriš

My sme cicavce a naše telá sú stvorené pre vzťahy a dotyk. V rýchlosti tejto doby a výziev, ktorým všetci čelíme nie je ľahké starať sa o naozaj vedomé vzťahy a duchaprítomný dotyk medzi nami. Práve skutočná energetická prítomnosť, vnímavosť a všímavosť rodičov je to, čo formuje deti, ich telá, nervový systém, ale aj emočnú adaptabilitu, kognitívne schopnosti a sociálne zručnosti. Táto rýchla konzumná a digitálna doba nám k duchaprítomnosti a stelesnenosti práve nepomáha. A našim deťom týmto odovzdávame opäť starý model neprítomnosti.

Je zaujímavé, že stopa, ktorú v ľudskom systéme necháva domáce násilie je podobná tej, ktorú necháva energetická neprítomnosť. O tejto mechanike skvele píšu Dr. Gabor Maté, Dr. Peter Levine, Dr. Bruce Lipton, Dr. Stanislav Grof, a mnohí iní.

Nie je to nič nové. Vedeli sme to už tisícky rokov dozadu. Len sme na to zabudli. Je to prazákladný mechanizmus v prírode. Naše telá potrebujú pozornosť a energiu. A energia ide tam, kam ide naša pozornosť. Je to jednoduché. Možno práve preto sa veľa ľudí cíti bez energie. Naša pozornosť je často veľmi roztrieštená a je mimo nášho tela. Sme v plánovaní budúcnosti, či nekončiacom prežúvaní minulosti, v technológiách, snažíme sa vypnúť pri televízii či počítačoch a veľký novodobý fenomén je to, že sme ponorení pozornosťou v našich telefónoch až príliš často. Technológie sa stávajú súčasťou nášho tela a vplývajú na naše pohyby, štruktúru tela, ale aj mechaniku vedomia. Máme veľmi silné vzťahy s technológiami, niekedy bližšie ako medzi sebou.

dýchanie

Ak sa pozrieme na vzťahy jeden s druhým, tak to, čo je naozaj dôležité, nie je počet vzťahov, pretože sa môžeme cítiť osamotený aj v dave, medzi priateľmi, alebo aj v manželstve. Avšak, to čo je naozaj dôležité, je ich skutočná kvalita. Je to o našej hlbšej spokojnosti a šťastí vo vzťahoch. A myslím aj toho, ktorý máme sami k sebe. Toto všetko vplýva na celkové prežívanie života. Napríklad, ak máme úprimné a hlboké vzťahy, tak aj vnímanie fyzických symptómov je iné. Fyzická bolesť je vnímaná inak ľuďmi, ktorí sú spokojní v živote, a inak ľuďmi, ktorí sa cítia hlboko vo vnútri osamelí a nezažívajú naplňujúce vzťahy. Niekto hovorí o zdraví ako o samotnom stave bytia. Určitom stave nášho vedomia. Hovorí sa, že môžeme byť zdraví aj v chorobe. Alebo napríklad môžeme byť veľmi zdraví aj v procese zomierania. Stále sme pri vzťahovaní sa ku veciam.

Ak ostanem pri našich medziľudských vzťahoch, tak naše vzťahy sú tým, čo formuje naše telá, naše mozgy, naše emócie, samotné myslenie a tak prežívanie reality, percepciu. A percepcia je to, čo absolútne kľúčové v otázke zdravia. Ak by ťa zaujímali viac konkrétne informácie, tak existuje jeden zaujímavý výskum, ktorý o tom hovorí viac do detailu. Táto štúdia je jedna z najdlhších, ktorú kedy niekto spravil a stále pokračuje. Trvá už 75 rokov a jej riaditeľom je Robert Waldinger – psychiater, psychoanalytik a zenový učiteľ. Je klinickým profesorom na Harvardskej Univerzite. Je už štvrtým riaditeľom tejto výnimočnej štúdie. Jej výsledky hovoria za všetko. Ako hovorí samotný Robert:

“Kvalitu zdravia najviac ovplyvňuje kvalita vzťahov. Bodka.”

 zdravie

 

Často hovoríš o – pre mnohých možno nie tak známom koncepte – tekutého pohybu a tekutého tela. Môžeš nám popísať čo tým myslíš?

Pod názvom “tekuté telo” vnímam jednak celé naše fyzické telo a keď pôjdem ešte ďalej, tak aj naše emočné, energetické a duchovné telo. Keď ostanem pritom, čo všetci z nás môžu cítiť práve teraz, je práve to fyzické. Energetika a duch sú len jeho subtílnejšie časti.

V prípade toho fyzického, sme tvorení aspoň zo 70% z vody. Naše tkanivá, kosti, orgány, toto všetko obsahuje vodu. A tá má v tele určité prúdenie. Toto prúdenie nie je však oddelené podľa nejakého anatomického modelu. Oddelenosť systémov je len ilúzia našej priemyselnej kultúry, ktorá nás vzdeláva veľmi segmentovane. A my nie sme stroje tvorené zo súčiastok. Sme komplexná biotechnológia, sieť ktorá je veľmi úzko prepojená. Prúdenie tekutín v tele, ich jednotná vlna, presahuje túto iluzórnu oddelenosť systémov a spája ich do jedného, tekutého systému. Určitej tekutej siete.

kraniosakrálna terapia

Všimnime si ako sa prejavuje príroda všade okolo nás: oblaky, more, rieky, vietor, galaxie. Prečo sme nadobudli dojem, že sme iní ako to, čo je okolo nás? Tekuté telo je pre mňa pozvánkou k prírode. K našej hlbšej esencii. S touto esenciou pracovali už ľudia v Egypte, Peru, Indii, Austrálii, Číne…ale verím, že keby sme pátrali hlbšie, tak to nájdeme v mnohých pradávnych kultúrach našej planéty.

Rieka je symbolom života v mnohých kultúrach sveta. A rieka je aj v nás samotných. Prúdi v rôznych rýchlostiach a rytmoch. V tele nájdeme prúdenie v samotnom prúdení. Veľmi podobne ako nájdeme v rieke alebo mori. Je to fraktál. Geometria, ktorá má tvar, ale nemá pevné hranice. Naše fascie, majú tak isto fraktálne usporiadanie – komplikované špirálové a vlnové tvary. Avšak niekedy sa k svojím telám správame ako ku strojom na výrobu peňazí, opravujeme ich a staráme sa o ne veľmi roboticky. Zabudli sme na tento hlbší vzťah s prúdením života v nás. Sme vodné bytosti a ak sa prúdenie v nás zastaví, obmedzí, “voda sa zakalí” a vzniká symptóm. Cítime sa stuhnuto, bolí nás telo, ťažko sa nám hýbe a dýcha, a rovnako strácame aj emočnú či mentálnu flexibilitu.

Toto poznali a skúmali do veľkého detailu práve v Číne majstri bojových umení, ktoré mali obranný účel, ale aj ozdravný. Praktikanti bojových umení sa vedeli veľmi ľahko hýbať a zároveň disponovali veľkou silou, ale zároveň aj jemnosťou, schopnosťou byť empatickí, poetickí, kultivujúci umenie, ale aj liečiteľské schopnosti, ktoré ponúkali vo svojich komunitách. Vedeli byť ľadom, ale aj jemným liečivým prameňom.

V dnešných dňoch môžeme nájsť tieto princípy tekutého tela v biodynamickej kraniosakrálnej terapii, continuum movement, či iných evolučných systémoch sebaobjavovania. Na planéte sa výrazne mení paradigma, spôsob rozmýšľania a vnímania. A preto sú aj tieto systémy v neustálom živom procese a každým dňom sa rozvíjajú tak, ako sa rozvíjame my samotní. Ja osobne silno verím, že nadobudnutie vzťahu s naším tekutým telom podporuje a prehlbuje náš vzťah k prírode, k sebe samým a tak aj jeden k druhému.

terapia

 

Na tvojich workshopoch som si uvedomila asi prvýkrát do hĺbky, ako často sa v dnešnej dobe hýbeme lineárne a podobne aj premýšľame. Ako linearita “súladí” s dobou, v ktorej žijeme. (A možno si to vôbec ani len neuvedomujeme.) Čo v tomto kontexte myslíme pod lineárnym pohybom je pohyb vykonávaný v líniach – vpred, vzad, do strán. Bez krúživých, vlnivých aspektov, nechaotický, jasne vymedzený, štrukturovaný pohyb. S ktorým súladí štrukturované, často tiež škatuľkové myslenie. Tiež som si začala uvedomovať, čo sa v nás deje a mení, keď sa otvoríme aj pohybu, ktorý sme doposiaľ nepoznali alebo ktorému sa možno nevedome vyhýbame… Takže, môžeš nám trošku popísať aký je podľa teba rozdiel medzi lineárnym a tekutým pohybom a ako takýto pohyb ovplyvňuje naše myslenie (a naopak)?

Hovorí sa, že v akom prostredí žiješ, tak začneš aj trénovať. Ak žijeme v prostredí, kde sú všade 90 stupňové rohy, tak začneme aj rozmýšľať a trénovať. Je to takto jednoduché. Keď sa vrátime naspäť v čase, tak lineárne pohyby majú počiatok v poľnohospodárskej revolúcii, keď sme začali obrábať polia. Na prežitie sme potrebovali určité pohyby. Nekomplikovali sme si to zbytočne. Ak chcem niečo preniesť, potrebujem byť efektívny. To je prirodzené a logické. (Ako protipól bol snáď tanec a chôdza v komplikovanejšom teréne.) Avšak s priemyselnou revolúciou sa efektivita a rýchlosť stali modlou. A navyše sme stratili kontakt so sezónami v prírode a odpočinkom, ktorý sme si kedysi dopriavali. Priemyslená doba sa zrýchľovala a zrýchľuje a prechádzame do digitálnej éry. Toto v našej kultúre zanechalo stopy lineárnej percepcie.

Stále žijeme v Newtonovských modeloch rozmýšľania. Veda a vzdelávanie sú týmto veľmi ovplyvnené. A tak aj náš spôsob tréningu tela – snažíme sa spevňovať, opraviť sa. Ale zabudli sme cítiť, tancovať a naozaj zvedavo skúmať telo.

rozhovor

Čo si všímam rokmi práce s telom a skupinami, vytráca sa nám prirodzená zvedavosť, chuť sa vzdelávať, radosť z učenia sa nového, ale aj odvaha byť zraniteľný, schopnosť hrať sa. Modelom je hlavne výkon a dosiahnutie výsledku. Čo najväčšia sila a estetika, ktorá vychádza z kultu tela, ktorý začal v 60-tych rokoch. To všetko vplýva na percepciu pri cvičení. A podľa mňa je úplne jedno, čo robíme. Čo je však dôležité je to, AKO to robíme – ako sa cítime v tom, čo robíme, či nám to prináša do života viac významu, či sa cítime “plnší”, zdravší.

V spoločnosti panuje všeobecná apatia a rezignovanosť. A tá sa prejavuje aj cez telo a pohyb. Ak sa predsalen rozhodneme zmeniť veci, tak veľakrát hľadáme tie najrýchlejšie riešenia, opravu, a také spôsoby, ktorým hneď instantne rozumieme. Bojíme sa nevedieť, zleniveli sme rozmýšľať viac komplexne, farebne.

Lineárny pohyb má svoj význam a svoje dôležité miesto. Môže nám pomôcť byť stabilnejší, disciplinovanejší, pevnejší. Avšak nemôže to byť len neustály lineárny pohyb, ak chceme udržať rovnováhu a harmóniu v našom živote. Je to však komplexnejšie a všetko závisí od daného jenotlivca. Niektorí z nás naopak potrebujú viac linearity (štruktúry, disciplíny,…). Len jej zas nemôže byť priveľa.

Avšak v súčasnosti väčšina spoločnosti rozmýšľa lineárne, pretože to je kultúra, v ktorej žijeme. A ako to vplýva na naše emócie a zmýšľanie si môžeme všetci sami všimnúť. Prílišná názorovosť, vyhraňovanie sa, ohraničovanie sa, dosahovanie, neschopnosť sa vzdať, odpočinúť si, neustála potreba výkonu a úspechu. Vo všetkom je dôležité nájsť zdravú hranicu. Niektorí z nás sa potrebujú viac ohraničiť a spevniť, udržať si smer pri dosahovaní cieľov a iní z nás zase naopak, viac sa uvoľniť a viac otvoriť. Veľmi záleží na príbehu každého človeka. Ale každý z nás by mal pracovať na oboch kvalitách. Všetko záleží od kontextu nášho života, čo je práve pre nás vhodné. Základom je všimnúť si, či nám naša pohybová prax naozaj slúži k zdraviu. K lepším a kvalitnejším vzťahom, naplneniu a spokojnosti vo vzťahoch, k sebaláske a sebahodnote. Nie narcizmu, za ktorým je veľakrát hanba, strach z obyčajnosti, či potreba sa odlišovať. Ale skutočná sebahodnota, láskavý vzťah k sebe a tak aj k druhým.

A láskavosť môže byť aj o vymedzení si zdravých hraníc a osobného priestoru. Zdravé ego a individualita. Dr. Garbor Mate hovorí, že posilňovanie pocitu vlastnej integrity a zdravej autonómie sú základom, ktorý mnohým z nás chýba. A toto sú princípy, ktoré aj ja v sebe posilňujem svojou praxou. A tak isto napomáham nájsť stratégiu k praxi ľuďom, ktorých sprevádzam ich veľmi individuálnym životným procesom.

Skutočná sebahodnota sa odvíja od úrovne sebapoznania.

Na hlbšej úrovni tak zdravie nie je pre mňa niečo, čo sa dá kúpiť, alebo predať. Za naše zdravie musíme prebrať zodpovednosť. A to je niekedy dlhší proces a zle sa to predáva. :-) Avšak čo je úžasné je to, že si jeden druhému vieme napomôcť vidieť zdravie. Vidieť Seba. Že už vlastne zdravie je, práve teraz. A zároveň, že je to cesta. Je to stav bytia.

Ako hovoria taoistickí majstri, “silný chrbát, mäkký predok a divoké srdce”.

Pevnosť a integritu v chrbtici, schopnosť cítenia, empatie a flexibilných hraníc v hrudníku a bruchu, význam bytia a divokosť v srdci. Zdravie je pre mňa vedomý a zároveň hravý tanec so životom samotným.

sebarozvoj

Martinovi veľmi pekne ďakujeme za rozhovor. Ak ťa táto téma zaujala, viac sa o nej a Martinovi dozvieš na www.martinduris.sk.

 

Prečítaj si aj tieto inšpiratívne články:

Aké je to, zažiť pobyt v úplnej tme?

Aká je to Mindfulness joga? Čím sa vyznačuje?

Chceš nájsť v živote radosť a šťastie? Pomôcť ti môže týchto 5 kľúčov

Andrea Peniaková

Som inštruktorkou cvičení Pilates a Mindfulness Yoga v Bratislave (www.peniakova.com, www.fb.com/cviceniaba). Zacvičiť si so mnou môžeš ale aj cez Fitshaker. :-)
Tiež som lektorkou cvičenia BabyBalance, ktoré je určené pre maminy s deťmi do 3 rokov a ktoré učí správne a hravo stimulovať dieťa po všetkých stránkach. Môj život ma baví a snažím sa žiť úprimne, s radosťou a ľudsky. Tiež sa usilujem žiť s vďačnosťou za to čo už mám, zatiaľ čo pracujem na tom, čo chcem zmeniť a dosiahnuť.
Andrea Peniaková

Článok bol pridaný dňa 14/04/2019 a zaradený do kategórie: Sebarozvoj a motiváciaZdravie   |   Autor: Andrea Peniaková

Komentáre