Blog

Pravidelné behanie sa v súčasnosti stáva veľmi obľúbeným trendom. Beh má neuveriteľne veľa pozitív. Spomeniem posilnenie srdca, zlepšenie kvality spánku, kondície, pružnosť ciev, odolnosť voči stresu, redukcia kilogramov, zvýšenie energie a iné. Romanka patrí tiež do skupiny vášnivých bežcov, ktorým beh učaroval. Po určitých splnených cieľoch si dala v minulom roku cieľ náročnejší - zabehnúť maratón. Ako zvládla splniť tento cieľ, čo sa jej odohrávalo v mysli počas tohto behu a aká bola jej maratónska príprava? To všetko a ešte viac si môžeš prečítať nižšie.

Maratón alebo maratónsky beh je beh na dlhú vzdialenosť, ktorej presná dĺžka predstavuje 42,195 km (26 míľ a 385 yardov). Jeho vznik bol inšpirovaný legendou o gréckom vojakovi Feidippidovi, ktorého vyslali z mesta Maratón do Atén, aby oznámil, že Peržania boli zázračne porazení v bitke pri Maratóne. Podľa legendy zabehol celú vzdialenosť bez zastavenia sa, ale krátko po tom, ako odovzdal odkaz o víťazstve, skolaboval od vyčerpania a zomrel.
Spočiatku nebola presná dĺžka maratónu daná. Dôležité bolo, aby všetci bežci zabehli rovnakú vzdialenosť. Presná dĺžka maratónu závisela od danej trasy.

 

Ťažko sa mi píše o sebe, bývam pohodlná a prenechávam túto výsadu iným, keďže sa ešte stále často hľadám. V nevyhnutných prípadoch, ako je tento, by som povedala asi, že som obyčajná milá baba, ktorá si neobyčajne často zabúda pozornosť v myšlienkach. Som taký večný snílek s hlavou oblakoch, ktorý sa omylom ocitol v realite. Pracujem v super reklamke so super ľuďmi, milujem všetko severské (krajiny, knihy, filmy, dizajn), hory, lesy, more, pohyb (málokedy obsedím na jednom mieste). Rada skúšam nové veci a zdolávam nové výzvy. Som cieľavedomá, nekonečne trpezlivá a mám buldočiu povahu (keď niečo chcem, zahryznem sa a nepustím). Mám rada srnky, jelene a vtáčiky. Hľadám v ľuďoch vždy to dobré.

Plné utrpenia a sprostých slov. Keďže som na seba príliš prísna, mala som veľké očakávania, ktoré predčili moju kondičku. Preto som s behom začínala trikrát. Dvakrát som si upotená a zlomená povedala, že už nikdy, až na ten tretí ma to dostalo.
 

Ja som bola odjakživa zarytý odporca maratónov a akýchkoľvek behov na trate dlhšie ako 15 kilometrov. Mohol za to najmä môj “kolenný” hendikep. Mávam s nimi problémy od čias, keď som hrávala hádzanú a vytrvalo sa hádzala o zem. Vždy som tvrdila, že maratón nikdy nepobežím, že je to niečo nedosiahnuteľné. Keď som sa pred dvomi rokmi ocitla na berlínskom maratóne ako hlavný povzbudzovač, úplne ma odpálila miestna atmosféra a emócie a niekde v podvedomí sa mi roztočilo koliesko úvah o tom, že možno by to stálo za takýto zážitok. Sama by som však na maratón odvahu nikdy nenabrala. Za tých 42 kilometrov vďačím svojim priateľom.

 

Neviem, či je možné taký zážitok slovami opísať. Možno naši šikovní copywriteri by to vedeli. Pamätám si, že keď som sa presúvala na štart bola som trochu mimo, celá som sa triasla, neviem či od zimy, vzrušenia alebo strachu. Toľko ľudí na jednom mieste pre jeden jediný dôvod. Bol to nenormálny zážitok, každý kilometer som si užívala, snažila som sa uložiť si každý krok do pamäte pre prípad, že je to prvý a poslednýkrát.
 

Hovorí sa, že všetko je v hlave a v tej mojej boli slová, ktoré mi povedala kamarátka pred štartom - „cesta je cieľ“. Skoro vôbec som nepomyslela na to, koľko kilometrov mám za sebou, koľko ma ešte čaká a či ešte vládzem. Proste som vedela, že to dobehnem a že si musím užiť, prežiť a vychutnať každý kilometer sama so sebou aj s celým davom ľudí a bežcov okolo.

 

Ja som vo všetkom taký polosamouk a odkukávač, takže autorom môjho tréningového plánu bol nebohý Adidas miCoach, ktorý dnes už neexistuje. Trénovala som celé leto a snažila som sa dodržiavať vygenerovaný timing, ale niekedy to bolo fyzicky aj psychicky nemožné. Mala som tak päť tréningov do týždňa, striedavo krátke a dlhé intervaly a vždy jeden “regeneračný” vytrvalostný beh.
Keďže som chcela zabehnúť maratón pod 4 hodiny, laťka určujúca tempo bola dosť vysoko. Vydrela som si najmä intervalové tréningy a behy nad dve hodiny. V 30 stupňových horúčavách to bolo peklo. Najmä na behy nad 20 kilometrov som sa musela psychicky dopredu pripraviť, tie boli najťažšou skúškou mojej pevnej vôle.

 

Používala som športové hodinky, keďže som v nich mala celý tréningový plán. Dnes používam „appku“. Keď nemám mobil, musím mať hodinky, v ktorých je hudba. Bez hudby to nejde. Som trochu zdegenerovaná a málokedy viem bežať len tak bez toho, aby som sledovala ako rýchlo alebo ďaleko bežím. Inak sporadicky cvičím s vlastnou váhou, trochu jóga a sem-tam plávanie.
 

Ja som jedlo v súvislosti so športom nikdy neriešila. Pozornosť mu venujem tak posledný rok, možno dva. Nie som žiadny fanatik, snažím sa jesť veľa zeleniny, zdravých tukov a piť veľa vody. Ale na vodu často zabúdam a mám nenormálnu úchylku na sladké, takže väčšina mojich stravovacích predsavzatí nevydrží dlhšie ako tri dni. Keď sa veľmi opustím, moje telo mi to dá pocítiť, ani nie tak v zrkadle ako bolesťou v kolenách a kĺboch.

 

Hmm, asi nie. Aj keď som veľa tréningov vynechala, bola to náročná investícia nekonečného množstva času, vôle a energie. Svoj osobný cieľ som si splnila a na outfity si nepotrpím. Myslím, že som to dala najlepšie, ako som vedela.
 

Myslím, že budúci maratónec by mal mať rozhodne pevnú vôľu a sebadisciplínu. Tréningových a stravovacích plánov je plný internet a každý, kto má kúsok zdravého rozumu si nájde ten, ktorý mu vyhovuje a dokáže skĺbiť svoje očakávania s realitou. Ja osobne si myslím a už som to raz povedala, že všetko je v hlave. Samotný maratón je len čerešničkou na torte všetkej driny, ktorú si zlíznu iba tí, ktorí vedia, čo je to disciplína, pevná vôľa a odhodlanie. Najdôležitejšia je hlava, ak to v nej máme nastavené na pozitívny výsledok. Prekvapí nás, čoho všetkého je naše telo schopné.
 

Presný harmonogram bežeckých podujatí, ktorých sa zúčastním, nemám nikdy dopredu premyslený. Som taký spontánny hobby bežec, dnes už sa väčšinou nechávam prehovoriť k tomu, aby som sa postavila na štart. Určite si chcem zlepšiť svoje osobáčiky. To je taký interný pretek s mojím egom, v ktorom asi nikdy neprestanem súťažiť. Koketujem tento rok aj s nejakým polmaratónom, lákajú ma najmä zahraničné a rada by som prišla na chuť crossovým behom, keďže milujem lesy, hory a kopce. Ďalej do budúcnosti sa ale väčšinou nepozerám, mám rada otvorené možnosti a prekvapenia, nerada sa o ne pripravujem predčasnými rozhodnutiami. :-)