Blog

Mnohé ženy fungujú navonok fantasticky. Majú prácu, starajú sa o rodinu, budujú vzťahy, plánujú, organizujú a stále niečo riešia. Na prvý pohľad pôsobia silno, schopne a vyrovnane. No vo vnútri to často vyzerá úplne inak.

Rozlišujeme niekoľko typov tráum. No udalosť sama o sebe trauma nevytvorí. Môže mať traumatiyujúci potenciál a je dôležité aj to, čo sa stane, alebo nestane, keď sa niečo hrozné stane. Ako sa ku mne zachovajú ostatní, či je niekto so mnou, či niekto mi uverí, zľahčuje okolnosti..… Máme veľké traumy, ktorými sú vojna či nejaká katastrofa, násilie, kedy sa ľahšie určuje, čo sa stalo.

Potom sú také tie malé traumy, keď sa stanú nejaké na prvý pohľad maličkosti. A keď to nie je dobre vyvážené zdrojmi alebo nápravou, tak  tieto zranenia, vnútorné, sa  pospájajú a vytvárajú potom náš systém fungovania (založený na prežití). V tomto prípade je ťažké určiť, že je to od presne tejto udalosti, lebo sa toho dialo veľa v kontakte s dospelákmi.

Trauma je keď sa stalo niečo a nemalo sa to stať, a potom sú traumy z toho, že sa niečo malo stať a nestalo sa.

Napríklad nejaké emočné sýtenie, emočná dostupnosť, a to, že dieťa je opakovane ponižované, ignorované alebo je rodič z nejakého dôvodu nedostupný. Nejaký výsmech alebo kritika, nepredvídateľnosť. Všetko sú veci, ktoré majú vplyv na to, ako sa vyvíjame. Tiež do tohto celého sa mixuje aj vek, v ktorom sa mi to stalo - čím menej mám rokov, tým menej mám kapacity na vysporiadanie sa s tým, a zároveň ako dlho to trvá.

Cieľom nie je byť dokonalým rodičom. Naozaj aj výskumy ukazujú, že dosť dobrý rodič je ten, čo robí aj chyby, a vtedy sa vlastne deti vyvíjajú lepšie. Dieťa treba aj frustrovať, ale naozaj je potrebné sa vždy vracať k vzťahu. Rastieme v zóne mierneho diskomfortu, ale aby sme neprešli do zóny paniky, tam už tiež nerastieme. Máme zónu komfortu, diskomfortu a paniky. Keď vytrčíme nos z komfortu a aktivujeme sa v diskomforte, rastieme a posúvame naše hranice, učenie, ale nesmieme to prešvihnúť, lebo to nie je nikomu prospešné a dobré sa vždy vrátiť a spočinúť v komforte.

Potom sú také roviny o tom, kedy ma vlastne dieťa vytáča a mne spúšťa moje zranenie. Vtedy je dôležité sa tomu povenovať a urobiť si prácu na tom, že keď mi lezie na nervy nejaký typ správania alebo ma dieťa niečím nahnevá, tak ja idem do vývrtky. A to sú vlastne tie veci, ktoré v tej chvíli aj zo mňa spravia dieťa a na chvíľu sme tam obidvaja – 10-ročné a 5-ročné dieťa. A keď sa mi toto deje, tak je to vlastne práca na mne samej. Dôležité je naozaj byť taký ľudský, venovať sa vzťahu, vracať sa po konflikte k veciam.

Keď vzniká nejaký konflikt medzi mnou a dieťaťom, môže to naznačovať, že nejaké pravidlo neexistuje. A naozaj, nie je to stále iba o tom rodičovi, ale niekedy aj náročnosť osobnosti dieťaťa môže mať vplyv na to, aký vzťah bude mať rodič s dieťaťom. Vždy by som sa vracala k takej ľudskosti, a nie k tomu, že všetko je o mne ako o rodičovi, že zlyhávam. Vždy, v každom veku toho dieťaťa, sa môžeme vrátiť k vzťahu, k náprave vzťahu, k ospravedlneniu, priznaniu si chyby, k takej ozajstnosti, ale zároveň nestratiť tú pevnosť tam, kde je potrebná.

Za takýmito reakciami môže byť starý ochranný mechanizmus z detstva. Ja by som sa skôr vrátila k tomu, že toto možno skôr pochádza z toho, ako celkovo vnímame ženy, ako sa o nich rozpráva. Na našej prežívanie má vplyv aj menštruačný cyklus. V rámci každej fázy sú iné hormóny dominantné, a tým sa môžu rôzne manifestovať emócie Vlastne hovorenie o tom, že sú ženy precitlivené, úzkostné, výbušné, podľa mňa nie je úplne v poriadku.

Podľa mňa je dôležité, že sú, aké sú, ale je dôležité možno ich učiť a ďalej rozprávať o tom, že emócie sú OK, aby sme sa tu nerozdeľovali na ženy a mužov. Muži neplačú a ženy sú precitlivené. Ale podľa mňa posolstvo je, že emócie sú a ja sa učím byť so svojimi emóciami. Každá emócia je informácia, ktorá mi hovorí, že sa niečo deje a dobré je jej informáciu vypočuť. A keď sú pre teba moje emócie príliš, tak sa musíš ty o seba postarať, ale nie tým, že ma nazveš príliš emocionálnou. Ale je to aj o takomto pohľade na seba, že ako sa ja beriem so svojím prežívaním.

A zároveň áno, môže to byť aj nejaká obrana z detstva. Skôr si myslím, že stratégie na prežitie sú naozaj také, že sa snažíme vyhovieť, alebo máme prílišného kritika, alebo proste neobsedíme, robíme 300 vecí naraz, alebo sa proste vyhýbame riešeniu problémov, alebo sa snažíme iba vrhnúť na dosiahnutie cieľa. Vlastne rôzne obrany, ale to teraz nejdem rozoberať. A je dôležité možno vnímať, čo sa mi tie emócie vlastne snažia povedať.