Mnohí rodičia fungujú väčšinu roka vo výkone – riešia, zabezpečujú, plánujú. Ale deti zvyčajne nepotrebujú dokonalý režim.
S psychologičkou PhDr. Jankou Zemandl, PhD. sme sa rozprávali o tom, čo znamená byť emočne zrelým rodičom, ako vytvárať emocionálne bezpečie pre deti a prečo sa práve tiché dni medzi sviatkami môžu stať príležitosťou na spomalenie, reflexiu a prehĺbenie vzťahov.
Čo pre vás znamená emocionálne zrelý rodič? Ako to vieme spoznať v každodennom živote?
Emočná zrelosť sa neukazuje v okamihoch, keď ide všetko hladko. Ukáže sa v momente, keď dieťa vyleje polievku na koberec, keď sa zrúti pri dverách škôlky, keď nás zasiahne vlastná únava. Emočne zrelý rodič neurobí z detskej krízy osobný útok. Zastaví sa skôr, než vybuchne. Prizná si: „Teraz vo mne hučí niečo staré, nie moje dieťa.“ A dieťa to cíti.
Ale paradoxne, emočná zrelosť je skôr schopnosť zniesť vlastnú nedokonalosť než byť stále pokojný. Byť v kontakte so svojimi emóciami, vedieť s nimi pracovať. Pri hneve z rozliatej polievky na sajúcom koberci povedať možno niečo ako:„Fúha, teraz vo mne vyskočila veľká zlosť. Keď jeme, máme nohy dole a neskopneme nimi polievku. Potrebujem si na chvíľu vydýchnuť, aby som na teba nekričala. Nezvládlo sa to, upraceme to spolu. Ty si v poriadku.“ To je emocionálne zrelá reakcia. Nie snaha byť svätec. Nie predstierať pokoj. Ale pomenovať, čo sa vo mne deje, oddeliť dieťa od problému a nenechať vlastné emócie prerásť do útoku.
A ešte hlbší pohľad: emocionálne zrelý rodič nepotláča hnev, ale ho domestikuje. Nedovolí mu riadiť vzťah. Dieťa tu nedostáva informáciu „nesmieš urobiť chybu“, ale „aj keď sa stane chyba, ja zostávam bezpečná“. Toto je presne moment, ktorý dieťa formuje – nie čistý koberec, ale čistý kontakt. Zrelý rodič vie uniesť svoje limity bez toho, aby ich zvalil na dieťa. Nie je to dokonalý rodič. Je to rodič, s ktorým sa dieťa cíti ľudsky.
Mnoho rodičov sa obviňuje za to, že veci neriešia ideálne. Ale život sa jednoducho deje a často nie je dokonalý. Stačí, ak budeme „dostatočne dobrým“ rodičom?
Áno. „Dostatočne dobrý“ je presne to, čo dieťa potrebuje. Nie sterilná dokonalosť. Dieťa potrebuje rodiča, ktorý vie povedať: „Prepáč, toto som nezvládla, skúsme to ešte raz.“ Z psychologického hľadiska práve mikrotrhliny vo vzťahu budujú odolnosť – ak sú opravené. Dieťa nepotrebuje nonstop harmóniu. Potrebuje vedieť, že keď sa niečo pokazí, láska sa dá znovu nájsť.
A iný pohľad: rodič, ktorý sa stále hodnotí, je zameraný na seba. Dieťa však nepotrebuje „perfektné Ja“ svojho rodiča. Potrebuje jeho prítomnosť.
Môže rodič poskytnúť deťom emocionálne bezpečie, ak ho nespoznal vo svojom detstve a nemá tieto témy sám vyriešené?
Môže. Nie preto, že vie ako. Ale preto, že vie, ako to bolí, keď emocionálne bezpečie chýba. Deti neučia dokonalé vzory. Učia sa hlavne z našej odvahy robiť veci inak. Ak rodič nikdy nezažil, že jeho emócie sú vítané, môže túto skúsenosť vytvoriť pre dieťa. Niekedy práve „poranený“ rodič dokáže byť najcitlivejším sprievodcom. Lebo sleduje signály, ktoré ostatní ani nevidia. Bezpečie nemusí byť dedené. Bezpečie sa dá vybudovať.
Ako môžeme ako rodičia vedome vytvárať emocionálne bezpečie pre naše deti – čo to v praxi znamená?
Bezpečie nie je veľké gesto. Je to drobná, pravidelná voľba: nezľahčím, nezosmiešnim, neprestanem počúvať.Keď dieťa povie: „Bojujem s tým“, rodič odpovie: „Som tu.“ Keď sa dieťa hnevá, rodič sa nezľakne. Keď plače, rodič nezrýchli. Keď sa hanbí, rodič sa nepridá.
A niekedy aj odvahu zniesť to, čo v nás dieťa aktivuje. Emocionálne bezpečie nevzniká tým, že dieťaťu všetko dovolíme, ale tým, že mu ukážeme hranice, ktoré sú pevné aj láskavé. Deti sa opierajú o to, čo je zrozumiteľné.
Sú deti, ktoré potláčajú svoje emócie, nerozprávajú o nich a často ich ovládajú. Ako im vieme ako rodičia pomôcť? Je užitočné, ak im v tomto pôjdeme vzorom?
Dieťa, ktoré nehovorí, väčšinou nie je „bez emócií“. Je iba bez bezpečného priestoru. Pomáha, keď rodič začne hovoriť o sebe: „Dnes som bola nervózna…“ „Trochu sa bojím toho stretnutia…“ Nie ako výlev, ale ako signál: emócie patria medzi ľudí. Niekedy deti potrebujú menej slov a viac tolerancie. Možno nepotrebujú „vyrozprávať sa“. Možno potrebujú cítiť, že ich rodič netlačí. Že ich tempo je v poriadku.
Emócie sa neotvárajú silou. Otvárajú sa vzťahom.
Prečo fyzická prítomnosť nestačí a čo môže deťom priniesť, ak im venujeme 100-percentnú pozornosť?
Deti majú neuveriteľný radar na to, či tam sme. Ak sedím vedľa dieťaťa, ale myslím na maily, ono to cíti ako „som sám“. Keď mu dám 100 percent, deje sa niečo takmer posvätné: jeho tvár ožije, oči sa rozsvietia. Naozajstná pozornosť je pre dieťa ako kyslík. Nepotrebujeme to však robiť celý deň. Práve intenzívnych 10–15 minút denne má podľa výskumov väčší efekt než roztrieštené hodiny. Je to ako doplnenie nádrže lásky. Kvalita vždy predbehne kvantitu.
Po Vianociach prichádza obdobie pokoja. Mnohí rodičia ale nevedia, ako spomaliť – sú zvyknutí stále fungovať. Ako sa to dá naučiť?
Spomalenie nie je pocit. Spomalenie je rozhodnutie. Doslova. Niekedy stačí zaujať polohu „nič nemusím“. Sadnúť si na gauč, položiť telefón do inej izby a vydržať tridsať sekúnd. Telo sa najprv zľakne. Až potom sa uvoľní. Mnohí však rodičia nevedia spomaliť nie preto, že nechcú, ale preto, že nikdy nezažili bezpečné spomalenie. Pre nich je ticho hrozivé. A tak prvý krok nie je relaxácia, ale všimnúť si, prečo je pre mňa ticho nepríjemné. Od toho sa začína ozajstná zmena.
Čo by ste odporučili rodičom, aby sa vo svojej rodičovskej roli cítili spokojnejšie? Existujú nejaké otázky alebo malé rituály, ktoré im môžu pomôcť lepšie porozumieť sebe a svojmu prežívaniu?
Spokojnejší rodič vzniká z malých, pravidelných návratov k sebe, nie z veľkých rozhodnutí. Odporúčam jednoduchý večerný rituál, ktorý trvá dve minúty a dokáže zmeniť celý zajtrajšok.
Položiť si tri otázky:
- Kedy som dnes bola rodičom, akým chcem byť?
- Čo ma dnes unavilo alebo rozhádzalo viac, než som čakala?
- Aký jeden malý krok môžem zajtra urobiť, aby sa nám doma dýchalo ľahšie?
A ak sa pri tom ozvú pocity viny, neurobím z nich sudcov. Odložím ich do pomyselného trezora. Tam si môžu pobudnúť, kým sa ja sústredím na to, čo môžem ovplyvniť práve teraz: jeden konkrétny krok, jednu drobnú zmenu, jeden zámer na zajtra.
Tento rituál nie je kontrola ani kritika. Je to orientácia. A pocit spokojnosti nerastie z heroických výkonov, ale z týchto malých, vedomých krokov. Z každodenného rozhodnutia posunúť sa o milimeter smerom k rodičovi, ktorým chcem byť.
O PhDr. Janke Zemnadl, PhD.
Pracuje na Neonatologickej klinike intenzívnej medicíny NÚDCH a v súkromenej praxi pod značkou www.rodinnapsychologia, kde pôsobí s manželom Andrejom. Zameriava sa najmä na prácu s traumou u detí aj dospelých. Rodičom sa venuje aj poradensky a osvetovo cez webináre pre verejnosť aj pre firmy, IG profil rodinnapsychológia a podcasty. Je autorkou série webinárov “Rodičovské minimum" a tiež jednou z autoriek bestselleru "Psychológia pre milujúcich rodičov".
Milujem poctivé veci, nechávam sa inšpirovať šikovnými ľuďmi a bavím sa knižkami, varením a ďalšími maličkosťami, ktoré prináša každý deň. Robím veci, ktoré mi prinášajú radosť a tie zvyšné obmedzujem na minimum. :-) Som veľký fanúšik dobrého jedla, kvalitných potravín, pozitívneho myslenia a všetkého zdravého. A myšlienky z týchto oblastí budem s vami rada zdieľať.