Výskumy pritom ukazujú, že perfekcionisti nie sú produktívnejší. Práve naopak, častejšie prokrastinujú, rýchlejšie sa vyčerpajú a majú bližšie k vyhoreniu či úzkostným problémom. Možno teda nemáš problém s výkonom. Možno si sa len nikdy nenaučila, že máš hodnotu aj vtedy, keď práve nič nedokazuješ, a že nemusíš ísť na 110 percent, aby si bola dosť.
O tom, odkiaľ sa berie tento vnútorný tlak a ako sa z bludného kruhu dokonalosti dá vystúpiť, sme sa rozprávali so psychologičkou Annou Hubčíkovou, ktorú môžeš poznať aj z IG profilu Terapia je cesta.
Odkiaľ pramení pocit, že nikdy nie som dosť dobrá?
Perfekcionizmus často vzniká ako naučená stratégia, ako byť videná a prijatá. Ako deti sme úplne závislé od lásky a prijatia rodičov. Ak sme zažívali, že pozornosť a uznanie prichádzali najmä vtedy, keď sme boli „dobré, poslušné alebo šikovné dievčatká“, veľmi rýchlo sme sa naučili, čo máme robiť, aby sme boli milované.
Dieťa si z toho odnáša veľmi silné presvedčenie: „Také, aké som, nestačím. Musím robiť viac, byť lepšia, snažiť sa viac.“ Perfekcionizmus je v tomto zmysle inteligentná stratégia prežitia. Pomohol nám udržať si vzťahy, od ktorých kedysi záviselo naše prežitie.
V dospelosti nás však často už neochraňuje, ale vyčerpáva. Ženie nás túžba po láske, ktorá nám kedysi mala zabezpečiť prežitie, a zároveň bolesť z pocitu, že stále nie sme dosť.
Je pravda, že práve úspešní ľudia sú často viac úzkostní?
Navonok môžu úspešní ľudia pôsobiť ako tí, ktorí majú veci pod kontrolou, dosahujú výsledky a zvládajú veľa. No ich vnútorný svet môže vyzerať úplne inak. Ich výkon nemusí byť poháňaný len radosťou alebo zmyslom. V praxi sa často stretávam s vnútorným tlakom a obavou, že ak poľavia, niečo stratia – uznanie, hodnotu, prijatie. Táto neustála vnútorná aktivácia udržiava telo aj psychiku v napätí.
Preto sa môže stať, že človek dosahuje úspech, ale necíti pokoj. Skôr naopak – čím viac dosiahne, tým viac rastie tlak, že musí pokračovať.
Prečo majú perfekcionisti sklon k prokrastinácii?
Na prvý pohľad to nedáva zmysel. Perfekcionista chce predsa veci robiť dobre. Lenže práve potreba dokonalosti vytvára obrovský tlak. Keď má byť výsledok perfektný, každá úloha môže pôsobiť ako niečo, čo je nutné zvládnuť na sto percent. Myseľ si automaticky predstaví veľké množstvo krokov potrebných na dokonalý výsledok. A tak prichádza odkladanie. Urobiť také množstvo vecí perfektne je pre našu myseľ paralyzujúce.
Čo sa deje v mozgu, keď sme neustále pod tlakom výkonu?
Perfekcionizmus je v podstate mód prežitia. Telo a mozog fungujú, akoby boli stále v ohrození – akoby bolo neustále potrebné niečo dokazovať, zvládať, udržať. V mysli sa to prejavuje ako neutíchajúce, opakujúce sa myšlienky. Pohybujeme sa najmä v minulosti a budúcnosti: čo som mohla urobiť lepšie a čo musím spraviť pre dokonalý výsledok. Prítomný okamih sa vytráca.
Zvyšuje sa hladina stresových hormónov, telo je v napätí a chýba priestor na regeneráciu. Tento stav je prirodzene určený len pre krátkodobé situácie. Ak však trvá dlhodobo, začína nás vyčerpávať. Často dochádza k prehliadaniu signálov tela, že treba spomaliť, a ľudí zastaví až vyhorenie.
Človek môže navonok fungovať, podávať výkon, dokonca aj dobre vyzerať, no vo vnútri sa necíti naplnený. Pretože výkon vychádza z tlaku a bolesti, nie z vnútorného pokoja.
Existujú nejaké techniky, ktoré nám vedia pomôcť, keď si spájame svoju hodnotu s výkonom?
Mám rada jednoduchosť. Jedným z dôležitých a efektívnych krokov, s ktorými často pracujem, je práca s pozornosťou. Začať si všímať, kedy je niečo inak. Kedy robíme niečo bez tlaku na výkon. Keď si dovolíme len byť.
Mnohé klientky si pre seba prajú pokoj, spomalenie, sebadôveru, užívať si život a dosiahnuté úspechy, žiť v prítomnom okamihu, byť so sebou spokojné. A to je kľúč. Zamerať pozornosť týmto smerom. Kedy sa to už dnes darí aspoň trošičku.
Na stretnutiach sa často pozeráme na tieto malé výnimky. Pýtame sa: kedy sa vám darí na chvíľu vypnúť tlak? Čo je vtedy iné? Tieto momenty sú dôležité, pretože ukazujú, že zmena je možná. Zároveň sa učíme robiť malé kroky smerom k tomu, čo si naozaj prajeme. Nie z tlaku, ale z túžby. Práve tam sa začína vytvárať nová skúsenosť – jemnejšia a udržateľnejšia.
Prečo úspech perfekcionistom neprináša pocit satisfakcie, ale majú tendenciu posunúť sa o level vyššie?
Pretože vnútorná latka sa neustále posúva. Aj keď niečo dosiahnem, radosť trvá len chvíľu a veľmi rýchlo prichádza myšlienka, čo ešte nie je dosť dobré alebo čo môže byť ešte lepšie. Zostať spokojný by znamenalo spomaliť a užiť si prítomný okamih. To však v perfekcionistickej mysli môže pôsobiť ako ohrozenie, pretože hodnota je viazaná na výkon.
Perfekcionista často nedokáže prijať ocenenie, pretože si ho ani sám nedopraje. Vidí skôr to, čo chýba, než to, čo už zvládol. Je to akoby cieľová čiara bola stále o krok ďalej. A tak aj veľké úspechy môžu prechádzať bez skutočného pocitu naplnenia. V okamihu ich dosiahnutia už nie sú tak veľké – existujú väčšie.
Niektorí ľudia majú strach, že keď nebudú perfekcionisti stratia svoje ambície. Je tento strach opodstatnený?
Tento strach je veľmi pochopiteľný. Perfekcionizmus často dlhé roky fungoval ako motor výkonu a prežitia. Človek ním získaval svoje miesto v spoločnosti, často aj v rodine. Identita sa budovala okolo tejto stratégie, nie okolo skutočného ja. To sa postupne odpojilo, pretože bolo vnímané ako ohrozujúce. Byť sama sebou mohlo znamenať stratu lásky.
No je rozdiel medzi perfekcionizmom a zdravou ambíciou. Perfekcionizmus je poháňaný strachom a nedostatočnosťou. Zdravá ambícia vychádza zo záujmu, radosti, zmyslu a naplnenia. Perfekcionizmus môže byť dobrý sluha, ale zlý pán. Keď sa s ním naučíme pracovať, nestrácame výkon – získavame väčšiu slobodu v tom, ako žijeme.
Dokonca môžeme využívať perfekcionizmus veľmi strategicky a účelne. S mnohými klientkami sme prišli na to, že perfekcionizmus má svoje spektrum a medzi extrémnymi hodnotami sme našli aj tie, ktoré sú udržateľné a slúžia pre osoh a radosť zo života.
Čo vieme robiť, ak sa chceme perfekcionizmu zbaviť? Dá sa to vôbec?
Skôr než „zbaviť sa“, hovorím o tom, že sa učíme s ním inak narábať alebo si vytvárame novú kvalitu života. Perfekcionizmus je stratégia, ktorá vznikla veľmi skoro a mala svoj význam. V náročných situáciách sa môže znovu ozvať. Rozdiel je v tom, že postupne získavame voľbu – nemusíme tomu hlasu veriť a nasledovať ho.
Preto je veľmi dôležité zastaviť sa a všimnúť si momenty, keď sa nám niečo podarí. Nielen ich „odfajknúť“, ale naozaj ich precítiť. Práve tieto malé momenty postupne menia náš vnútorný svet. Ako keby sme si v sebe vytvárali novú cestu – jemnejšiu, láskavejšiu. Čím viac po nej kráčame, tým menej priestoru má starý hlas perfekcionizmu. A viac priestoru má pokoj, prijatie a pocit, že som v poriadku taká, aká som.
Rodičia určite riešia túto otázku aj smerom k deťom. Viac sa zamýšľame nad výchovou s tým, že nechceme naše zranenia prenášať na potomkov. Ako sa správať k deťom, aby sme v nich nerozvíjali sklony k perfekcionizmu?
To, čo teraz poviem, nemusí byť ľahké počuť. Ako prvé je potrebné prijať, že zranenia sme už na potomkov nejakým spôsobom preniesli. Netreba byť perfekcionistom v rodičovstve. Stačí robiť najlepšie, ako vieme, v rámci našich aktuálnych možností, schopností a vedomostí. A popri tom nasledovať túžbu robiť to o niečo lepšie ako včera.
Základom je, aby dieťa zažívalo, že je prijaté také, aké je – nielen za výkon, ale aj v bežných, nedokonalých momentoch. A to začína u rodičov, ktorí prijímajú sami seba takých, akí sú. Prijímajú aj to, že výchova sa niekedy brilantne nepodarí. Učíme tak deti, že chyby sa dejú. Že sa z nich môžeme poučiť, môžeme ich napraviť a zobrať si z nich skúsenosť do budúcna – do života aj do vzťahov. Keď pochybím, ospravedlním sa, napravím chybu a robím niečo preto, aby sa nemusela opakovať. Akonáhle prijímame seba ako rodiča takého, aký sme, vzniká priestor aj pre deti.
Deti potrebujú byť zvedavé, hravé a skúšať veci bez tlaku, že musia byť hneď dobré. Keď je láska podmienená výkonom, prirodzene sa učia, že musia niečo dokazovať. Ak však zažívajú prijatie aj vtedy, keď sa im nedarí, budujú si zdravší vzťah k sebe aj k výkonu. Dieťa nemá byť dôkazom našej hodnoty – aké je šikovné, čo všetko už vie – ani napĺňať naše nenaplnené potreby.
Niekedy je prijatie chápané tak, že „dieťa si môže robiť všetko a rodič to musí znášať“. To však neznamená, že nemá mať určené hranice. Hranice podporujú budovanie sebadôvery, pretože vytvárajú bezpečné prostredie. Našťastie dnes existuje množstvo odbornej literatúry, kurzov a workshopov, v ktorých sa môžeme dovzdelávať. To, čo nebolo kedysi dostupné našim rodičom, máme dnes k dispozícii. Aj obmedzený čas na obrazovkách môžeme využiť na vzdelávanie a prenášanie naučeného do bežného života.
Dáte nám na záver konkrétnu radu, čo vieme robiť, ak sa v nás prebudí vnútorný hlas, ktorý nám bude našepkávať, že zase nerobíme dosť?
Tento hlas je často veľmi prísny až trýznivý. Zároveň mám skúsenosť, že je tak hlasný preto, lebo sa naučil, že presne toto nám kedysi pomáhalo prežiť. Súčasná neuroveda už vie, že mozog na súčasnosť reaguje z minulej skúsenosti a predpokladá ďalšie skúsenosti na základe tých minulých. V niektorých momentoch to môže byť užitočné, v iných limitujúce.
Preto môže pomôcť zastaviť sa, povedať nahlas pre samu seba alebo napísať si do zápisníka: ,,Áno, počujem ťa. Hovoríš to a to... Cítim sa z toho, tak a tak.. Aj tieto pocity sú v poriadku. Rozumiem, snažíš sa ma chrániť. Čo ak to, čo hovoríš, však nemusí byť pravda?“ A v tomto bode je vhodné spájať sa s vecami, ktoré nám robia trošku radosť. Čo sa nám trošku podarilo.
Ak cítite, že ste na to sami, nezostávajte v tom. Nájdite si odborníka, ktorému dôverujete a vydajte sa na dobrodružnú cestu za svojimi vnútornými túžbami. Skúsenosť z tejto cesty ako aj z dosiahnutia jej cieľov býva často veľmi dojímavá a naplňujúca. Sme tu pre Vás, aby sme Vás podporovali a užitočne sprevádzali. 😊
Ďakujeme za podnetný rozhovor psychologičke Anne Hubčíkovej, ktorú môžete nájsť aj na jej webe.
Milujem poctivé veci, nechávam sa inšpirovať šikovnými ľuďmi a bavím sa knižkami, varením a ďalšími maličkosťami, ktoré prináša každý deň. Robím veci, ktoré mi prinášajú radosť a tie zvyšné obmedzujem na minimum. Som veľký fanúšik dobrého jedla, kvalitných potravín, pozitívneho myslenia a všetkého zdravého. A myšlienky z týchto oblastí budem s vami rada zdieľať.