Poznáš Svätojakubskú cestu pútnikov do mesta Santiago de Compostela v Španielsku? Jej minulosť siaha až do neskoršieho stredoveku. Za posledné desaťročia sa teší čoraz väčšej obľube. Viac o tejto čarovnej trase vie Hanka, ktorá sa zo dňa na deň rozhodla ju absolvovať. Za 87 dní prešla pešo viac ako 3 330 km, s prevýšením vyše 66 km. Ako celé toto putovanie prebiehalo?
Hani, na úvod by som ťa poprosila, aby si nám o sebe prezradila trochu viac a tiež o Svätojakubskej ceste pútnikov do mesta Santiago de Compostela v Španielsku. Aká je dĺžka trasy, odkiaľ a kam vedie, aký má význam?
Ahojte, fitshakeráci! Volám sa Hanka, žijem v Bratislave, pochádzam spod Tríbeča, zbožňujem cestovanie, pohyb a aktívne trávenie času, pracujem pre nadnárodnú korporáciu ako senior manažérka a som... hyperaktívna 😊.
Prejdime však radšej k Svätojakubskej púti (ďalej len ako Camino − zo španielskeho Camino de Santiago).
Cesta svätého Jakuba bola jednou z najdôležitejších kresťanských pútí v neskoršom stredoveku a pútnickou cestou, na ktorej sa dalo získať odpustky. Od stredoveku sa už čo-to zmenilo, púť sa stala čoraz viac populárnou (a viac komerčnou). Pomohlo tomu napríklad to, že v 80. rokoch 20. storočia bola trasa pridaná na zoznam svetového dedičstva UNESCO a neskôr boli o nej natočené filmy (napr. The Way) a napísané knihy (napr. Paulo Coelho: Pútnik z Compostely).
V súčasnosti je vybudovaná celá sieť trás, ktoré sa začínajú v rôznych kútoch Európy a končia sa v meste Santiago de Compostela v španielskej Galícii, konkrétne v katedrále, kde sú údajne (podľa legiend, ale aj písomných záznamov) uložené ostatky svätého Jakuba. Pôvodná a prvá oficiálna trasa je takzvaná francúzska trasa (Camino de Francés). Začína sa na francúzskej strane Pyrenejí v Saint-Jean-Pied-de-Port (väčšia časť trasy však vedie cez Španielsko).
Dĺžka púte teda závisí od bodu, kde začnete. Na to, aby ste získali Compostelu (certifikát o absolvovaní púte), je však potrebné prejsť minimálne 100 km peši alebo 200 km na bicykli až do Santiaga. Veľa pútnikov odtiaľ ešte pokračuje do Finisterre, k oceánu, na miesto, ktoré sa kedysi považovalo za koniec sveta.
Význam cesty je veľmi rôznorodý, individuálny: niekto ju berie čisto nábožensky, iný skôr spirituálne a niekto zase čisto turisticky.
Prejdime však radšej k Svätojakubskej púti (ďalej len ako Camino − zo španielskeho Camino de Santiago).
Cesta svätého Jakuba bola jednou z najdôležitejších kresťanských pútí v neskoršom stredoveku a pútnickou cestou, na ktorej sa dalo získať odpustky. Od stredoveku sa už čo-to zmenilo, púť sa stala čoraz viac populárnou (a viac komerčnou). Pomohlo tomu napríklad to, že v 80. rokoch 20. storočia bola trasa pridaná na zoznam svetového dedičstva UNESCO a neskôr boli o nej natočené filmy (napr. The Way) a napísané knihy (napr. Paulo Coelho: Pútnik z Compostely).
V súčasnosti je vybudovaná celá sieť trás, ktoré sa začínajú v rôznych kútoch Európy a končia sa v meste Santiago de Compostela v španielskej Galícii, konkrétne v katedrále, kde sú údajne (podľa legiend, ale aj písomných záznamov) uložené ostatky svätého Jakuba. Pôvodná a prvá oficiálna trasa je takzvaná francúzska trasa (Camino de Francés). Začína sa na francúzskej strane Pyrenejí v Saint-Jean-Pied-de-Port (väčšia časť trasy však vedie cez Španielsko).
Dĺžka púte teda závisí od bodu, kde začnete. Na to, aby ste získali Compostelu (certifikát o absolvovaní púte), je však potrebné prejsť minimálne 100 km peši alebo 200 km na bicykli až do Santiaga. Veľa pútnikov odtiaľ ešte pokračuje do Finisterre, k oceánu, na miesto, ktoré sa kedysi považovalo za koniec sveta.
Význam cesty je veľmi rôznorodý, individuálny: niekto ju berie čisto nábožensky, iný skôr spirituálne a niekto zase čisto turisticky.
Ktorá zo spomínaných ciest zlákala teba?
Ja som začala cestu podľa dávnej pútnickej tradície – z domu (pozn. Bratislava, Petržalka). Šla som teda cez Rakúsko, Švajčiarsko, Francúzsko, kde som sa napojila na Camino de Francés a tou trasou šla až do Santiaga a potom do Finisterre.
Bolo to spolu 87 dní, keď som pešo prešla viac ako 3 330 km, s prevýšením vyše 66 km a teplotami od -20 ˚C v rakúskych Alpách až po +40 ˚C v španielskej Mesete.
Bolo to spolu 87 dní, keď som pešo prešla viac ako 3 330 km, s prevýšením vyše 66 km a teplotami od -20 ˚C v rakúskych Alpách až po +40 ˚C v španielskej Mesete.
Aký zlom nastal v tvojom živote, že ťa zlákalo absolvovanie púte? Chce to veľkú odvahu pobaliť základné veci do ruksaku a vydať sa „do neznáma“.
Zlom je správne slovo... bol prudký a rýchly. V priebehu niekoľkých dní som sa z veľmi šťastného a spokojného životného obdobia zrazu ocitla vo fáze, keď som bola fyzicky aj psychicky na dne a so zlomeným srdcom. Detaily by som si rada nechala pre seba, je to príliš osobná téma.
Neviem, či to bola odvaha, alebo únik. V každom prípade, vedela som, že sa musím dať znova dokopy – to bol okamih, keď som sa rozhodla ísť na púť. Bolo to najviac racionálne rozhodnutie, ktoré mi v tom emočne vypätom období napadlo.
Neviem, či to bola odvaha, alebo únik. V každom prípade, vedela som, že sa musím dať znova dokopy – to bol okamih, keď som sa rozhodla ísť na púť. Bolo to najviac racionálne rozhodnutie, ktoré mi v tom emočne vypätom období napadlo.
Čo predchádzalo samotnej akcii v súvislosti s prípravami? Malo to celé rýchly priebeh (myšlienka – zbaliť sa do ruksaku – vyraziť do akcie), alebo išlo o dlhodobejšie prípravy a racionálne plánovanie s postupným získavaním dostupných informácií, serióznym balením, nákupom najvhodnejšej obuvi, vyhľadávaním trasy a aplikácií na mape a pod.?
V mojom prípade bol priebeh veľmi rýchly − od rozhodnutia po akciu prešli asi 3 dni. Ja som proste potrebovala odísť, ujsť... hneď. Cestujem a športujem veľmi veľa už niekoľko rokov, takže potrebnú výbavu som mala. Skôr som riešila to, že niekoľko týždňov alebo mesiacov nebudem doma, takže moja príprava vyzerala nejako takto: návšteva rodiny a kamarátov (ja som vedela, že sa chvíľu neuvidíme, oni nie), ťažký rozhovor so šéfom, navýšenie dátového balíka na maximum (aby som mohla počas cesty pracovať), volume mihalnice (veľmi praktická ženská záležitosť 😊).
Išla si do celého projektu sama, alebo si počas cesty mala spoločnosť?
Väčšinu cesty som šla sama, hlavne na začiatku. V Rakúsku a vo Švajčiarsku som počas dňa stretávala ľudí v dedinách a mestách alebo bežných turistov najmä počas víkendov. Vo Francúzsku a v Španielsku už pribúdali pútnici mieriaci do Santiaga a posledných 100 km to už vyzeralo ako diaľnica z Nitry do Bratislavy v nedeľu večer 😊.
Spoločnosť som však mala vždy, keď som chcela, respektíve potrebovala. S niektorými ľuďmi som počas púte strávila pár minút alebo hodín, s niektorými pár dní alebo aj týždňov. Na množstve času však až tak nezáleží. Čo je na tejto ceste pozoruhodné, je kvalita rozhovorov a záber tém: veľa pútnikov totiž rieši životnú krízu, zmenu, križovatku, životný zlom... A s vedomím, že daného človeka už možno nikdy nestretneš, sa väčšina rozhovorov veľmi rýchlo preklenie z tradičného small talku („odkiaľ si?“, „koľko váži tvoj batoh?“, „kam ideš?“, „kde budeš dnes spať?“, „koľko más pľuzgierov?“) do nevídaných hĺbok. Počula som množstvo veľmi rôznych životných príbehov, prešľapov, otáznikov, skúseností, snov a vášní, za čo som veľmi vďačná. S niektorými ľuďmi som dodnes v regulárnom kontakte – máme to zvláštne púťové puto.
Spoločnosť som však mala vždy, keď som chcela, respektíve potrebovala. S niektorými ľuďmi som počas púte strávila pár minút alebo hodín, s niektorými pár dní alebo aj týždňov. Na množstve času však až tak nezáleží. Čo je na tejto ceste pozoruhodné, je kvalita rozhovorov a záber tém: veľa pútnikov totiž rieši životnú krízu, zmenu, križovatku, životný zlom... A s vedomím, že daného človeka už možno nikdy nestretneš, sa väčšina rozhovorov veľmi rýchlo preklenie z tradičného small talku („odkiaľ si?“, „koľko váži tvoj batoh?“, „kam ideš?“, „kde budeš dnes spať?“, „koľko más pľuzgierov?“) do nevídaných hĺbok. Počula som množstvo veľmi rôznych životných príbehov, prešľapov, otáznikov, skúseností, snov a vášní, za čo som veľmi vďačná. S niektorými ľuďmi som dodnes v regulárnom kontakte – máme to zvláštne púťové puto.
Mala si plán, čo sa týka prejdených kilometrov za deň, alebo si všetkému nechala voľný priebeh podľa aktuálnej situácie, nálady, počasia a pod.?
Na začiatku som nemala žiaden plán, ani som poriadne nevedela, kadiaľ trasa vedie. Počet denných kilometrov som skôr prispôsobovala tomu, kde sa mi podarilo zohnať ubytovanie a koľko hodín som popri práci a calloch mohla chodiť.
Ku koncu som už z práce mala stanovený neposunuteľný deadline návratu a vedela som, že ak chcem prísť až do Finisterre, musím denne prejsť (keď sa na to teraz spätne pozerám, tak strašidelných) 50 km, z toho väčšina bola počas španielskeho úpeku – toto trvalo cca 5 týždňov a raz som preto skončila s obrovským krvavým „pľuzgierom“ v nemocnici.
Ku koncu som už z práce mala stanovený neposunuteľný deadline návratu a vedela som, že ak chcem prísť až do Finisterre, musím denne prejsť (keď sa na to teraz spätne pozerám, tak strašidelných) 50 km, z toho väčšina bola počas španielskeho úpeku – toto trvalo cca 5 týždňov a raz som preto skončila s obrovským krvavým „pľuzgierom“ v nemocnici.
Myslíš si z vlastnej skúsenosti, že na absolvovanie trasy by sme si mali zaobstarať špeciálne turistické vybavenie alebo iné pomôcky?
Veľmi závisí, na ako dlho ideš, aké bude počasie, či plánuješ spávať v pútnických ubytovniach alebo v hoteloch.
V každom prípade, najdôležitejšie vybavenie je podľa mňa vhodná obuv: dobre padnúce a hlavne vopred rozchodené tenisky alebo turistické topánky sú základ úspechu a pomôžu ti predísť (minimálne aspoň niekoľkým) pľuzgierom, takisto ako kvalitné športové ponožky.
Do základnej výbavy pútnika (nezabúdaj, že všetko si ponesieš na chrbte 😊) patrí aj batoh, spacák (aspoň vnútorná vložka z hygienických dôvodov, do ubytovne), oblečenie, pončo do dažďa, lekárnička, credencial (oficiálny preukaz pútnika − je to knižka, kde zbieraš pečiatky počas púte − na pamiatku, ale aj ako dôkaz o prejdení miest na získanie Compostely, slúži aj na získanie lacnejšieho ubytovania v Albergues) + svätojakubská mušľa hrebenatka (ako symbol pútnika).
Trasa vedie aj cez mestá a dedinky, takže doplnenie zásob nie je problém. Čím bližšie k Santiagu si, tým viac špecializovaných pútnických obchodov aj ubytovaní nájdeš. Ku koncu trasy som dokonca videla niekoľko automatov na leukoplasty 😊.
V každom prípade, najdôležitejšie vybavenie je podľa mňa vhodná obuv: dobre padnúce a hlavne vopred rozchodené tenisky alebo turistické topánky sú základ úspechu a pomôžu ti predísť (minimálne aspoň niekoľkým) pľuzgierom, takisto ako kvalitné športové ponožky.
Do základnej výbavy pútnika (nezabúdaj, že všetko si ponesieš na chrbte 😊) patrí aj batoh, spacák (aspoň vnútorná vložka z hygienických dôvodov, do ubytovne), oblečenie, pončo do dažďa, lekárnička, credencial (oficiálny preukaz pútnika − je to knižka, kde zbieraš pečiatky počas púte − na pamiatku, ale aj ako dôkaz o prejdení miest na získanie Compostely, slúži aj na získanie lacnejšieho ubytovania v Albergues) + svätojakubská mušľa hrebenatka (ako symbol pútnika).
Trasa vedie aj cez mestá a dedinky, takže doplnenie zásob nie je problém. Čím bližšie k Santiagu si, tým viac špecializovaných pútnických obchodov aj ubytovaní nájdeš. Ku koncu trasy som dokonca videla niekoľko automatov na leukoplasty 😊.
Veľmi nás všetkých zaujíma, ako si riešila ubytovanie a stravovanie? Mala si vopred niečo rezervované a vyhliadnuté?
Riešila som to vždy večer vopred, prípadne v daný deň − v appke som si pozrela, či a koľko obcí mám po ceste.
Ubytovanie som hľadala cez štandardné vyhľadávače (booking, airbnb, google). Ak som nenašla nič online, pýtala som sa osobne, priamo v dedine alebo meste.
Keďže som putovala 3 mesiace, moje ubytovania boli veľmi rôznorodé. Spala som v hoteloch, penziónoch, hosteloch, kláštoroch, na fare, v pútnických „Albergues“ alebo „Gites“, na pôjde s ôsmimi mačkami, u kamarátky vo Švajčiarsku alebo vonku na kopci priamo pod Mliečnou cestou 😊. Niekoľkokrát ma dokonca prichýlili miestni, keď zistili, že hľadám nocľah.
Čo sa týka jedla – po celodennom chodení by som zjedla naozaj čokoľvek, doslova. Jedla som, čo bolo práve k dispozícii, čo bolo po ceste, užívala som si hlavne tradičné jedlá krajiny a regiónu, ktorými som prechádzala: od rakúskych šnicľov po švajčiarske syry. Vo Francúzsku som niekoľkokrát denne mala bagetu a croissant, v Španielsku „menu del peregrino“ a churros.
Čo je ešte dôležité, je pitná voda a kde ju dopĺňať počas cesty – nie všade je totiž voda z kohútika pitná a v lese kohútiky nie sú 😆. V Rakúsku a vo Švajčiarsku môžeš piť takmer hocijakú tečúcu vodu, čo nájdeš (napríklad z napájadiel pre dobytok 😊), vo Francúzsku zoženieš pitnú vodu vždy na cintoríne a v Španielsku sú po ceste pravidelne pitné fontánky.
Ubytovanie som hľadala cez štandardné vyhľadávače (booking, airbnb, google). Ak som nenašla nič online, pýtala som sa osobne, priamo v dedine alebo meste.
Keďže som putovala 3 mesiace, moje ubytovania boli veľmi rôznorodé. Spala som v hoteloch, penziónoch, hosteloch, kláštoroch, na fare, v pútnických „Albergues“ alebo „Gites“, na pôjde s ôsmimi mačkami, u kamarátky vo Švajčiarsku alebo vonku na kopci priamo pod Mliečnou cestou 😊. Niekoľkokrát ma dokonca prichýlili miestni, keď zistili, že hľadám nocľah.
Čo sa týka jedla – po celodennom chodení by som zjedla naozaj čokoľvek, doslova. Jedla som, čo bolo práve k dispozícii, čo bolo po ceste, užívala som si hlavne tradičné jedlá krajiny a regiónu, ktorými som prechádzala: od rakúskych šnicľov po švajčiarske syry. Vo Francúzsku som niekoľkokrát denne mala bagetu a croissant, v Španielsku „menu del peregrino“ a churros.
Čo je ešte dôležité, je pitná voda a kde ju dopĺňať počas cesty – nie všade je totiž voda z kohútika pitná a v lese kohútiky nie sú 😆. V Rakúsku a vo Švajčiarsku môžeš piť takmer hocijakú tečúcu vodu, čo nájdeš (napríklad z napájadiel pre dobytok 😊), vo Francúzsku zoženieš pitnú vodu vždy na cintoríne a v Španielsku sú po ceste pravidelne pitné fontánky.
Čo považuješ za najťažšiu skúsenosť? Mala si myšlienku celý trail vzdať? Čo ťa motivovalo prísť až do cieľa?
Pamätám si pár momentov, zaváhaní, keď som už bola veľmi unavená. Raz som počas takého okamihu volala s kamarátkou a mrnčala, že už nevládzem. Tá mi vtedy poradila, že niekedy stačí zmeniť tempo, že mám skúsiť bežať... tak som bežala 😆. A ono to fakt pomohlo (na chvíľu 😊).
Celé som to vzdať, myslím, nechcela nikdy. Vieš, popri uvažovaní o tom, čo a ako chcem ďalej v živote robiť, tá chôdza bola vtedy jediné, čo bolo isté. Vedela som, že ráno vstanem, zalepím si pľuzgiere a pôjdem. A na ďalší deň znova. A potom zasa.
A takto, deň po dni, som prišla až k oceánu do Finisterre. Tam som vedela, že som pripravená ísť naspäť domov (letecky) a vrátiť sa do bežného života (a navyše, nie som dobrá plavkyňa, ďalej by som to už fakt nedala).
Celé som to vzdať, myslím, nechcela nikdy. Vieš, popri uvažovaní o tom, čo a ako chcem ďalej v živote robiť, tá chôdza bola vtedy jediné, čo bolo isté. Vedela som, že ráno vstanem, zalepím si pľuzgiere a pôjdem. A na ďalší deň znova. A potom zasa.
A takto, deň po dni, som prišla až k oceánu do Finisterre. Tam som vedela, že som pripravená ísť naspäť domov (letecky) a vrátiť sa do bežného života (a navyše, nie som dobrá plavkyňa, ďalej by som to už fakt nedala).
Určite ti táto cesta priniesla veľa úžasných zážitkov. Ktorá zo spomienok ti zostane v srdci najdlhšie?
Na toto nedokážem odpovedať. Neviem vybrať jednu. Ono je to celý ten súbor, celá cesta. Ja už teraz delím svoj život na „pred Caminom“ a „po Camine“.
Môžeme dať inú otázku 😊?
Môžeme dať inú otázku 😊?
Viem, že aj aktuálne si na ceste. Vedela by si nám priblížiť, ako je to s pútnikmi teraz v čase covidu a ako to bolo predtým? V čom vidíš najväčší rozdiel?
V novembri som šla portugalskú trasu (z Lisabonu do Santiaga), ktorá je bežne veľmi obľúbená (druhá najobľúbenejšia po francúzskej ceste). Počas štyroch týždňov, čo som na nej strávila, som stretla len jeden párik pútnikov. V Pilgrim's Office v Santiagu normálne čakajú ľudia v radoch na Compostelu, niekedy aj pár hodín. Keď som tam dorazila tentoraz, bola som tam úplne sama. Takže najväčší rozdiel je určite počet ľudí.
Veľa ubytovaní bolo z rôznych dôvodov zavretých.
A v neposlednom rade treba počítať s meniacimi sa opatreniami v rámci krajiny a regiónov.
Veľa ubytovaní bolo z rôznych dôvodov zavretých.
A v neposlednom rade treba počítať s meniacimi sa opatreniami v rámci krajiny a regiónov.
Máš môj veľký obdiv, že si to takto krásne zvládla. Je niečo, čo by si druhýkrát urobila inak? Čo by si na záver poradila všetkým, ktorí majú sen vydať sa na rovnakú (prípadne inú) púť?
Asi nie, nič by som nemenila... už by to potom nebola TÁ cesta.
Púť určite vrelo odporúčam, všetkým! Či už potrebuješ niečo rozchodiť, chceš mať doma zarámovanú Compostelu, alebo túžiš cestovať a spoznávať nové miesta nie úplne tradičným spôsobom – choď*! Chôdza sama osebe a navyše na čerstvom vzduchu predsa nikdy nemôže byť zlý nápad.
Moja jediná rada je: uži si to. Každý kilometer, každé zakopnutie, každý pľuzgier, každého spolupútnika. Každá cesta je iná, jedinečná, Tvoja, magická 😊.
Tak choď: Ultreia!
(*varovanie: púte a dĺžkové trasy sú vysoko návykové 😊. Keď raz začneš...)
Púť určite vrelo odporúčam, všetkým! Či už potrebuješ niečo rozchodiť, chceš mať doma zarámovanú Compostelu, alebo túžiš cestovať a spoznávať nové miesta nie úplne tradičným spôsobom – choď*! Chôdza sama osebe a navyše na čerstvom vzduchu predsa nikdy nemôže byť zlý nápad.
Moja jediná rada je: uži si to. Každý kilometer, každé zakopnutie, každý pľuzgier, každého spolupútnika. Každá cesta je iná, jedinečná, Tvoja, magická 😊.
Tak choď: Ultreia!
(*varovanie: púte a dĺžkové trasy sú vysoko návykové 😊. Keď raz začneš...)
Tento spontánny nápad priniesol Hanke čarovné spomienky a zážitky, na ktoré isto nikdy nezabudne. Týmto veľmi ďakujeme, že nám kúsok sveta a cestovania priniesla na blog 😉.
Na zapisovanie každodenných zážitkov napr. aj z takejto púte by skvelo poslúžil aj náš Fitness diár 2021:
Na zapisovanie každodenných zážitkov napr. aj z takejto púte by skvelo poslúžil aj náš Fitness diár 2021:
Prečítaj si aj tieto zaujímavé rozhovory:
„S výzvou Doby Tatry som zažila zimu, na ktorú nezabudnem”, hovorí Valéria
„Spočiatku to bola zvedavosť, čo ma k meditácii priviedla. Dnes je to nutnosť“, hovorí Martinka
„V tme môžem byť oveľa viac sám so sebou”, tvrdí Patrik po viacdňovom pobyte v ústraní
Ultra trailový bežec a jeho 365-dňová výzva: „Každý deň v roku zabehnem minimálne 10 km”.
Zdroj:
https://en.wikipedia.org/wiki/Camino_de_Santiago#/media/File:Ways_of_St._James_in_Europe.png
Petra Ryšková
Redaktorka vo Fitshaker
Som nadšencom zdravého životného štýlu a rada hľadám nové inšpirácie a teórie z tejto oblasti, ktoré hneď skúšam aplikovať v "praxi" - v kuchyni, cvičení, nákupoch... Najlepšie sa cítim v prírode (prechádzky so psom, behanie, bicyklovanie), kde sa vždy nadopujem pozitívnou energiou.
Páči sa ti náš článok? Zdieľaj ho na sociálnych sieťach.