Blog

Hra je bránou do duše dieťaťa – prvýkrát som sa s touto krásnou vetou stretla počas svojich študentských čias pedagogickej akadémie. A to som ani len netušila, aké rôzne úrovne chápania mi bude ďalšími rokmi otvárať.
J. A. Komenský, J. J. Rousseau, J. Locke, J. H. Pestalozzi, S. Tešedík či M. Montesorri a iní ma vtedy viedli významom hry (a nielen tej) v ich vlastnom ponímaní.
Dostal sa tiež ku mne pojem „vnútorné dieťa“ a ako tínedžerka som úplne nepripúšťala, že hrať sa je možné kedykoľvek a v akomkoľvek veku, nielen na praxi s deťmi, a že si tým dokonca človek spríjemní život, rozvinie tvorivosť, dopraje priestor intuícii a naučí sa o sebe toľko nového.

❤️ Pozorovala si niekedy dieťa pri hre?
❤️ Všimla si si, že jeho pozornosť je vtedy venovaná výhradne tomu, čo ho zaujalo?
Ak nejako zasiahneme do toho posvätného procesu, v akom sa práve dieťa nachádza, bude reagovať odmietavo alebo nás odignoruje.
Milujem myšlienku, že dieťa je pri hre vo vlastnej meditácii a je to len jeho chvíľka. Pre mňa je to veľká podložená pravda. Odkedy som sa stala maminou, nejedenkrát som sa pokarhala za to, že som sa snažila viesť hru toho zázračného človiečika svojím vlastným smerom a potom som zistila, že hra dieťaťa nepotrebuje naše usmernenie. Keď ma dcérka do procesu hry zatiahne, je mi cťou, ak ma však k hre nepotrebuje, nechám ju v jej svete a s láskou pozorujem.
!!!Samozrejme, strážme deťom hranice, je to úloha nás dospelých. Ak si všimneme, že sa približujú k niečomu nebezpečnému, vtedy udajme správny smer, ale inak nech je prísne zakázané miešať sa do meditácie dieťaťa, hoci by práve oblizovalo dážďovku (pre niektorých rodičov môže byť aj toto nebezpečná či neprimeraná aktivita, no ja to vnímam len ako skúmanie života a spojenie s prírodou).

Keď sa dieťa hrá, učme sa od neho vnútornému pokoju, koncentrácii, vypnutiu sveta, tiež tvorivosti a spontánnosti, vnútorným dialógom či tiež hlasným monológom, bez obzerania sa, kto sa na nás pozerá. Keď nám napadne niečo zaujímavé, navrhnime mu hru a dohodnime sa na spoločných pravidlách.
Koľkokrát sme vyslovili či počuli vetu − „Pekne sa hraj!“ Putuje generáciami ako nejaká mantra... Je však skutočne opodstatnená? Deti sa predsa nikdy nehrajú škaredo alebo pekne. Jednoducho sa hrajú a bodka.
Áno, stáva sa, že staršie deti využívajú pri hrách niečo neslušné, nevhodné či škodia pri hre druhým, no to len vyplýva z ich vnútorného sveta, z prežívania a z odpozorovaných vecí v ich živote, kde opraty tohto deja držia v rukách ich autority (hlavne rodičia a štýl ich života, hodnoty, princípy atď.). → → No týmto nás samotné dieťa krásne vracia k nám dospelým.
 

Asi viacerí z vás už počuli, že máme akési vnútorné dieťa. Možno pomenej z vás už zaznamenalo aj tú informáciu, že ho treba aktívne počúvať, nadviazať s ním vzťah, venovať sa mu.
Dotkla som sa tvojho ega? Tvojho dospelého JA, ktoré vraj už s „deckom“ nemá nič spoločné? Tak potom kašli na tento článok. Tvoje vnútorné dieťa ostane naďalej v kúte trucovať, plakať, búchať päsťami; navonok sa to prejaví ako opovrhovanie ľuďmi, príliš vysokým sebavedomím, neschopnosťou nájsť správnu cestu v niečom, čo dlhodobo riešiš. Možno to zájde aj do extrémov, pretože si sa rozhodla ostať nepochopená a nedotklivá a bez blízkeho vzťahu k sebe samej.
A my ostatní, ktorí sa o seba zaujímame, záleží nám na našom vzťahu k sebe samému, čítajme ďalej. (Ja verím, že sa pridajú aj tí odutí :-), lebo nikto by nemal sedieť v kúte.)

A teraz vážnejšie. Sú isté problémy v živote človeka, ktoré sa s ním ťahajú dlhé roky, znepríjemňujú mu bežný život, nedarí sa mu v istých oblastiach, nevie kontrolovať svoje správanie; stále sa mu opakujú tie isté situácie, s ktorými si nevie dať rady... Väčšina ľudí to rieši tak, že hádže vinu na celý okolitý svet (zanedbané vnútorné dieťa s nedostatkom pozornosti).
Klasický vzorec – všetci sú vinní, len ja som obeť. No tí, ktorým ich život nie je ľahostajný, prevezmú zodpovednosť do svojich rúk, prehodia ju na vlastné plecia. A vieš, na čo príde takýto človek, keď konečne nazrie sám do seba (možno i s pomocou terapeuta či iného odborníka)? Že len potrebuje vyliečiť svoje zranené, ukrivdené, ponížené či inak ublížené vnútorné dieťa, ktoré si od svojho detstva so sebou ťahalo do dospelosti veľmi nepríjemné bloky a traumy. Nenechá ho ďalej plakať, ponúkne mu keksík a čaj a z obete sa stane pozorovateľ vlastného života (vyliečené vnútorné dieťa s dostatkom pozornosti).
 

Skús si venovať krátku pauzu od všetkého, trochu sa stíšiť, dopriať si pohodlnú pozíciu v sede. Najskôr „navnímaj“ telo cez 4 hlboké nádychy a výdychy, potom sleduj svoj pokojnejší dych a daj si tieto otázky, na ktoré si úprimne odpovedz (je veľmi vhodné si odpovede aj zapisovať):
🙂 Aká prvá spomienka ti vybehne pri predstave tvojho detstva? Aké nesie v sebe pocity?
🙂 Vrátila by si sa späť do detstva? Áno? Nie? Prečo?
🙂 Kedy naposledy si si dovolila byť dieťaťom? (Hojdala sa na hojdačke, pozrela si si rozprávku, zaspievala si si pieseň, hádzala si s loptou, pobehala si si po lúke, zasmiala sa do slnka, rozprávala sa s odrazom v zrkadle, podskočila si cestou do obchodu...)
🙂 Ako často sa venuješ nejakej tvorivej činnosti? Alebo akú činnosť pokladáš za tvorivú?
🙂 Vieš vyjadrovať/oslovovať svoje emócie pred druhými (radosť, hnev, smútok, nadšenie, nesúhlas, súhlas)?
🙂 Si prílišný kritik? Čo všetko súdiš, kritizuješ, hodnotíš a prečo?
🙂 Podľa čoho sa rozhoduješ? (Je to mienka druhých, alebo odpovede vždy prúdia z teba?)
🙂 Akými slovami sa zvykneš chváliť či haniť sám pred sebou? Odkiaľ tie slová máš, kam ďaleko v pamäti siahajú? Ako sa vtedy cítiš? Porovnaj obe situácie.
Nadväzujúca otázka – Ako by si chcela, aby k tebe ľudia prehovárali za akýchkoľvek okolností?
🙂 Počúvala si už niekedy svoj vnútorný hlas? Snažíš sa ho počúvať viac? Čo pre to robíš? Čo pre teba znamená?
Žiadna odpoveď nie je správna ani nesprávna. Tvojimi odpoveďami k tebe prehovára aj vnútorné dieťa. Iba „nacíť“ všetky svoje odpovede a vnímaj, kam ťa to nasmeruje. Aj človek, ktorý sa už roky nepočúval, ešte dokáže zachytiť slabý hlas intuície a vykročiť, kam potrebuje.

 

Tak sa teda poďme bližšie pozrieť na spomínanú intuíciu, teda vnútorný hlas.
Už sa ti stalo, že si cítila, že vieš, ako sa máš rozhodnúť, čo máš urobiť, ale aj napriek tomu si to odignorovala a napokon si si povedala známu vetu: „Ja som to vedela. Ja som to hovorila. Ja som to cítila, že...“ Tak presne vtedy si mala tú česť počuť vnútorný hlas. Ale keďže máme slobodnú vôľu, je na nás, ktorým kompasom sa necháme viesť.
Mňa tento náš 6. zmysel neprestáva fascinovať. Ešte keď to spojím s faktom, že som žena a mám ten dar počuť ho omnoho silnejšie než muži, ktorí sú od prírody tí racionálnejší, som naozaj vďačná. Ale dnes nejdem hovoriť o vnútornom hlase muža a ženy, to je samo osebe dlhá téma; ale o tom, prečo sa tak úzko spája s deťmi.
Keď sme sa narodili, prirodzene sme sem prišli so zmyslom cítiť, vidieť, vnímať, vedieť viac, než keď sme dospeli a všetko toto v nás zmyl materiálny život, v pazúroch so vzorcami a programami prevzatými od rodičov a hlavne s pohľadom na svet, ktorý často ani nebol náš (česť výnimkám, tým vedomým rodičom, ktorí mysleli „trochu inak“ a zanechali vo svojom dieťati slobodu a jeho jedinečnosť).
Pozor – týmto nehodnotím konanie a výchovu žiadnych rodičov. Všetci vždy robíme najlepšie, ako vieme.
A práve tu je ten rozdiel medzi dospelým a dieťaťom. Nie nadarmo múdri ľudia hovoria – nechajte sa viesť deťmi. Pretože ony naozaj vedia fakty bez informácií; vidia veci bez očí; počujú, čo sme nepovedali; cítia omnoho hlbšie to, nad čím sme my už dávno mávli rukou; vedia nás nasmerovať bez navigácie, ukážu nám smer a pomôžu urobiť krok bez väčšej-menšej námahy...
A dokážeme to my všetci napriek tomu, že nám to ide omnoho ťažšie než deťom.

Deti sa predsa tak rady hrajú na dospelých, tak aj my sa viac hrajme na deti. Keď už nie doslovne, tak aspoň s nimi či pri nich, keď máme tú možnosť. Keď nie, dovoľme si to, keď budeme samy v našich „dospelých“ osobných chvíľkach voľného času.
S vnútorným dieťaťom, ktoré v nás tiež prebúdza prirodzený vnútorný hlas, sa môžeme zblížiť meditáciami, relaxáciou, vnútornými rozhovormi s ním (so sebou); dovolením si väčšej slobody v tvorivosti, v živote; spomalením, prejavom spontánnosti a zbližovaním so sebou samým, a tiež vedomým hraním sa s vlastnými deťmi, kde precítime spoločné emócie a zažijeme neopakovateľné.
Je mnoho techník, ako môžeme spojiť svet dospelého s tým naším detským, kde je všetko bezpodmienečné, povolené a možné. Viem vám s tým pomôcť aj ja a tiež krásnou možnosťou je aj návšteva ŠKOLY INTUÍCIE pod vedením úžasnej vedomej žienky Ľubky Madudovej, ktorá sa aktívne venuje nielen deťom a tínedžerom, ale aj dospelým a párom. Jej škola je konceptom alternatívneho vzdelávania v oblasti rozvoja pravej hemisféry, intuície, sebarozvoja a vedomej tvorby života.
Ja som už pochopila, že človek je takým dospelým, akým je dieťaťom.

 
Mohlo by ťa zaujímať aj:
Prečo je jarné upratovanie dôležité nielen pre domácnosť, ale aj pre teba?
Úzkosť a strach: 3 praktické tipy ako s nimi pracovať
Ženskosť. 6 tipov ako ju v sebe podporiť a kultivovať!