Blog

Zuzka je mladá a akčná žena, ktorá sa pred pár rokmi dozvedela o Ceste hrdinov SNP. Myšlienka absolvovania najdrsnejšej turistickej trasy na Slovensku ju natoľko zaujala a motivovala, že začala s postupnými prípravami. O tom, ako sa Zuzke podarilo úspešne prísť do cieľa a aké prekážky jej prišli do cesty sa môžeš dozvedieť nižšie. Želáme všetkým príjemné čítanie plné pravej slovenskej inšpirácie. :-)

Ako otázka napovedá, volám sa Zuzana a tento rok, koncom leta, sa mi podarilo prejsť Cestu hrdinov SNP. Je to najdôležitejšia turistická magistrála na Slovensku. Siaha zo severovýchodu krajiny (Dukliansky priesmyk) až na západ po Bradlo. Odtiaľ pokračuje na Devín ako Štefánikova magistrála.
Cesta hrdinov SNP prechádza väčšinu významných oblastí Slovenska, ktoré zohrali dôležitú úlohu počas Slovenského národného povstania alebo počas oslobodzovania krajiny v rokoch 1944 až 1945 sovietskou armádou. Celá magistrála je značená červeným turistickým značením E8. Celková dĺžka je cca 750 km a v priemere sa zvláda za 25 – 28 dní. Ide o najdlhšiu turistickú trasu na Slovensku.

Zhruba tri roky dozadu som sa dostala do partie ľudí, ktorí radi a často chodili do lesa. A nielen cez deň, ale aj v noci. :-) Keďže ako dieťa som chodievala na skauting a tiež na výlety s rodičmi, veľmi rada som sa k tomu vrátila. Lebo na pár rokov som zabudla, aké príjemné je prechádzať sa v prírode. Pohltila ma práca a na výlety nebol čas.
A zopár z týchto kamarátov mi rozprávalo o ceste SNP. Netušila som, čo to je, ani kade to vedie, takže som začala študovať a pohrávať sa s myšlienkou, že čo keby som aj ja jedného dňa…? Ale na reálne plánovanie som sa odvážila až potom, čo som absolvovala niekoľko „serióznych“ túr s ťažkým batohom na chrbte.
Musím sa priznať, že mi ani tak nešlo o to, vzdať hold hrdinom Slovenského národného povstania :-), skôr som chcela prejsť Slovensko.

Hnevalo ma, keď ľudia rozprávali o miestach, ktoré sa nachádzali v krajine, kde žijem a netušila som, kde vlastne sú.

Ešte mám určite medzery, ale aspoň už viem, kde je Skalisko, Hiadeľské sedlo alebo, dajme tomu, Kozí chrbát.

Čiastočne som už asi odpovedala v predchádzajúcej otázke. Ja som o tom vlastne niekoľko rokov rozmýšľala. Vedela som, že ísť hneď nemôžem, keďže som nemala nachodených dostatočne veľa kilometrov. Takže to beriem tak, že všetky výlety za tie dva-tri roky boli vlastne fyzická príprava.
Počula som aj o ľuďoch – väčšinou šlo o chalanov, ktorí sa zo dňa na deň zbalili a vyrazili. Ale myslím, že v takýchto prípadoch sa zabudne spomenúť, že sú to aktívni turisti. Myslím, že sa nedá zbaliť a „len tak“ vyraziť. Vlastne dá, ale počula som, že je aj veľa ľudí, ktorí trasu nedokončili. Možno práve kvôli podcenenej príprave.
Ja rátam, že som sa pripravovala zhruba pol roka. Nehovorím, že každý deň, ale postupne. Plánovanie, nákupy, stretnutia s kamarátmi, ktorí to prešli. Dokonca som bola aj u dvoch fyzioterapeutov, aby ma napravili. :-) Nechcela som, aby ma seklo niekde v polovici cesty.

 

Na začiatku som sa dohodla s kamarátkou Peťou. S ňou sme to celé aj plánovali. Naša výprava mala byť v zložení – dve baby a dva psi. Aj sme tak vyštartovali a vydržalo nám to týždeň. Potom si Petin pes zničil labky a nakoniec musela aj Peťa cestu ukončiť, lebo sa jej členky naplnili vodou. Asi z preťaženia.

 

Trasa má okolo 750 kilometrov a my sme mali naplánované, že denne prejdeme v priemere 28 km. Niektorí deň viac, niektorí menej, závisí to aj od prevýšenia. Trasu sme poriadne plánovali, keďže sme nemali stan, takže sme mali vypísané miesta, kde sme mohli prespať -  prístrešky, ubytovne alebo chaty.
Ale jasné, že človek si niečo naplánuje, ale na mieste treba riešiť počasie, únavu a rôzne iné prekážky, ktoré súčasťou plánu neboli.

 

To je relatívne. Kvalitná výstroj je určite potrebná. Mám tým na mysli najmä dobre sediaci ruksak, kvalitné a rozchodené turistické topánky a tiež spacák. Mali sme tiež merino tričká a ponožky, tie som testovala prvýkrát a je to super vec.
Najšpeciálnejšie mi prišli turistické paličky. :-) Počas výletu som ich milovala. Dali sa využiť mnohými spôsobmi – na udržiavanie rovnováhy, ako pomoc pri výstupe do kopca, na sekanie pŕhľavy alebo na stavanie prístrešku.
Inak to netreba s výstrojom preháňať, čím menej, tým lepšie.

Mali sme s Peťou na začiatku dohodu, že tam, kde sa bude dať najesť v reštaurácií alebo na chate, tak sa najeme. S varením v prírode som nemala až také skúsenosti, ale nakoniec som to zvládla. Takže sme to kombinovali rôzne. Jedli sme veľa banánov, sladkostí, varili sme si cestoviny, strukoviny, sáčkové polievky a chlieb s hocičím.
A čo sa týka ubytovania, rátala som to a zhruba polovicu času sme spali vonku (prístrešky, stan, útulne) a druhú polovicu na chatách alebo u kamarátov. Mala som šťastie, že môj náhradný parťák, ktorý vystriedal Peťu, priniesol stan. Bolo to potom jednoduchšie, lebo kam sme v ten deň vládali prísť, tam sme postavili stan a spali.

 

Našťastie som o tom pred začiatkom nevedela. Že je to najdrsnejšia trasa. Až po návrate som sa dozvedela, že je to dosť náročné, aj napríklad v porovnaní s púťou Santiago de Compostella. Kvôli prevýšeniu, kvôli veľkej členitosti terénu a tiež pozdĺž Slovenska nevítajú pútnikov na každom rohu s pripravenými posteľami a jedlom, ako je to v Španielsku.
Zvláštne, že mne to nepripadalo až také fyzicky a psychicky náročné. Asi preto, že fyzicky som bola pripravená a čo sa týka psychiky, skrátka som bola rozhodnutá to prejsť. Takže najťažší moment bol pre mňa vtedy, keď mi vypadla parťáčka a ja som nevedela, či budem môcť pokračovať. Tá bezmocnosť pri čakaní, či sa niekto pripojí. Lebo sama som nechcela ísť.
Nakoniec ma „zachránili“ traja chalani, ktorí sa ku mne postupne pripojili a vďaka nim som to celé dokončila.

 

Asi by som lepšie zvažovala s kým vyraziť. Myslím tým, či je ten človek dobre pripravený. S Peťou býva sranda, takže o hádky som sa nebála, ale nohy ju zradili.
Zobrala by som si už určite stan a išla v iný mesiac. Jún mi po viacerých úvahách príde ideálny. My sme šli na prelome augusta a septembra a na horách už bola zima, v poslednej fáze nám veľa pršalo.

 

Bol to jeden večer na Štefánikovej chate. Stretli sme sa tam piati, ktorí sme šli Cestu SNP a nemohli sme v ten deň kvôli počasiu pokračovať. Už sme mali niečo za sebou, takže sme si rozprávali zážitky z miest, ktoré sme dovtedy prešli, trochu sa opili (inak počas cesty na to veľmi nebol čas a vlastne ani chuť) a prežili taký ten klasický príjemný chatový večer.
A potom výstup na Kráľovu hoľu. Pre mňa to bolo nezabudnuteľné miesto. Vyšlo nám počasie, svietilo slnko, fúkal vetrisko a pred nami bol hrebeň Nízkych Tatier. Ešte teraz mám zimomriavky.

Hmmmm, poriadne sa pripraviť – absolvovať pár výletov s plne naloženým ruksakom, vydať sa na cestu s niekým, s kým si rozumiete a keď je všetko dobre naplánované, už sa len nechať unášať výletom. Potom sa všetky udalosti usporiadajú tak, aby vám to vyšlo, ľudia vám pomôžu a prídu skvelé zážitky. :-)

Zuzka, veľmi Ti ďakujeme za tvoj čas a za úžasné informácie, ktoré sme sa mohli dozvedieť. A želáme veľa ďalších zvládnutých kilometrov. :-)
Ak by si si chcela pozrieť všetky fotky z cesty SNP, ktoré na svojej ceste nafotila Zuzka, pozri jej album na Facebooku.
 
Zuzka sa vydala na fyzicky a psychicky veľmi náročnú trasu a užívala si popritom aj samotnú cestu, nie iba cieľ. Ak chceš kráčať aj ty po ceste za zdravším JA a hľadáš ideálneho spoločníka, pozri náš Fitness diár® 2020:

 
 
Hľadáš ďalšie inšpirácie na výlety? Pozri aj:
Ako zdolať Gerlachovský štít
Tipy na výlet na stredom a severnom Slovensku