Tento autentický príbeh mojej kamarátky hovorí o ceste, ktorá nebola vôbec jednoduchá. Je však dôkazom toho, že viera a odhodlanie dokážu dodať odvahu a silu prekonať i tie najťažšie chvíle. Tento príbeh ma niečo naučil- pomohol mi pochopiť.
„Keby ste sa ma pred 4 rokmi opýtali, ako sa v našej rodine stravujeme, sväto-sväte by som vám tvrdila, že jeme vyvážene a zdravo. Mala som malé dieťa, druhé na ceste a bola som presvedčená o tom, že to, čo nás o zdravej výžive naučili v škole, je tou správnou cestou. Že moje poznatky o zdravom stravovaní sú dostatočné a ja ako zodpovedný rodič a všeobecne rozhľadená vzdelaná osoba poskytujem svojmu dieťaťu všetko, čo pre zdravie a rast potrebuje. Veď som dbala na to, aby podľa odporúčaní odborníkov dostával malý denne svoju porciu mäsa, niekoľkokrát denne mlieko a mliečne výrobky pre zdravé kosti a zuby, jogurty pre zdravé trávenie, vajíčka, syry, samozrejme, snažila som sa dávať mu aj veľa zeleniny... nezabúdajme na obilniny. Ehm... dobre, priznajme si, že okrem bielej ryže sa náš prísun obilnín točil viac-menej len okolo bielej pšeničnej múky, ale to som si vtedy vôbec neuvedomovala, resp. nepripadalo mi to nijakým spôsobom nesprávne či nevyvážené.
„Keby ste sa ma pred 4 rokmi opýtali, ako sa v našej rodine stravujeme, sväto-sväte by som vám tvrdila, že jeme vyvážene a zdravo. Mala som malé dieťa, druhé na ceste a bola som presvedčená o tom, že to, čo nás o zdravej výžive naučili v škole, je tou správnou cestou. Že moje poznatky o zdravom stravovaní sú dostatočné a ja ako zodpovedný rodič a všeobecne rozhľadená vzdelaná osoba poskytujem svojmu dieťaťu všetko, čo pre zdravie a rast potrebuje. Veď som dbala na to, aby podľa odporúčaní odborníkov dostával malý denne svoju porciu mäsa, niekoľkokrát denne mlieko a mliečne výrobky pre zdravé kosti a zuby, jogurty pre zdravé trávenie, vajíčka, syry, samozrejme, snažila som sa dávať mu aj veľa zeleniny... nezabúdajme na obilniny. Ehm... dobre, priznajme si, že okrem bielej ryže sa náš prísun obilnín točil viac-menej len okolo bielej pšeničnej múky, ale to som si vtedy vôbec neuvedomovala, resp. nepripadalo mi to nijakým spôsobom nesprávne či nevyvážené.
Malý bol vždy dobrý papkáč, takže som nemala problém dostať do neho polievky, zeleninu, strukoviny, mäsko a všetky tie dôležité veci, ktoré vraj dieťa nevyhnutne potrebuje pre svoj zdravý vývoj. Cukor som mu nedávala, sladkosti takmer nepoznal, žiadne sladké vody, vyprážané jedlá len výnimočne, polotovary zriedka. Veď predsa u nás jeme zdravo. Papal veľa, a predsa nepriberal. Takmer rok vážil rovných 13 kg - akoby sa zastavil. Už vtedy som mohla tušiť, že niečo nie je v poriadku, ale nemala som tie vedomosti, nemala som nijaké informácie. Facka, ktorú som od života dostala, ma už čoskoro doslova mala položiť na kolená.
Od jeho tretích narodenín uplynul mesiac. Malý braček bol už pol roka na svete a starší chlapec sa začal sťažovať, že ho bolí hlavička. Spočiatku sme tomu neprikladali nijakú váhu, dieťa si iste len vymýšľa... ale začal sa sťažovať častejšie, vždy ukazoval na jedno miesto na pravom spánku. O pár dní už som mu verila, pretože som na ňom videla, že reálne sa cíti zle, nehral sa, začal plakávať..
Už o niekoľko dní bola bolesť taká silná, že plakal aj hodinu či dve vkuse. Opakoval, že mu je zle. Už sa nevedel sústrediť na hru, nevnímal nič, nedokázal sa upokojiť. Začali akési "záchvaty" bolesti, ktoré časom pripomínali až kŕče. Opakovali sa dennodenne a boli takmer pravidelné, vždy 3 - 5 záchvatov za deň, pričom každý z nich trval minimálne hodinu, najčastejšie hodinu a pol, niekedy ale aj dve hodiny. Upokojiť sa vedel len pri dlhej modlitbe tridsiatnika k sv. Jozefovi, ktorú sme sa modlievali celú niekoľkokrát denne, až sme ju všetci, aj malý, vedeli naspamäť. Len pri monotónnom čítaní tejto modlitby sa vedel upokojiť, často dokonca po nejakej pol hodine, či hodine modlenia zaspal a záchvat povolil. Ak nebola poruke knižka s tridsiatnikom, kým sme ho ešte nevedeli naspamäť, bolo zle-nedobre. Jedno alebo dvojhodinový záchvat prežíval vtedy naplno, zvyčajne za obrovského plaču a kriku. Potom, ako keby uťal, záchvat bolesti skončil a pár hodín bol pokoj, až kým sa nezačal ďalší. Obvykle tých 5 denne sme si odtrpeli. Začal sa na ne budievať aj v noci.
Od jeho tretích narodenín uplynul mesiac. Malý braček bol už pol roka na svete a starší chlapec sa začal sťažovať, že ho bolí hlavička. Spočiatku sme tomu neprikladali nijakú váhu, dieťa si iste len vymýšľa... ale začal sa sťažovať častejšie, vždy ukazoval na jedno miesto na pravom spánku. O pár dní už som mu verila, pretože som na ňom videla, že reálne sa cíti zle, nehral sa, začal plakávať..
Už o niekoľko dní bola bolesť taká silná, že plakal aj hodinu či dve vkuse. Opakoval, že mu je zle. Už sa nevedel sústrediť na hru, nevnímal nič, nedokázal sa upokojiť. Začali akési "záchvaty" bolesti, ktoré časom pripomínali až kŕče. Opakovali sa dennodenne a boli takmer pravidelné, vždy 3 - 5 záchvatov za deň, pričom každý z nich trval minimálne hodinu, najčastejšie hodinu a pol, niekedy ale aj dve hodiny. Upokojiť sa vedel len pri dlhej modlitbe tridsiatnika k sv. Jozefovi, ktorú sme sa modlievali celú niekoľkokrát denne, až sme ju všetci, aj malý, vedeli naspamäť. Len pri monotónnom čítaní tejto modlitby sa vedel upokojiť, často dokonca po nejakej pol hodine, či hodine modlenia zaspal a záchvat povolil. Ak nebola poruke knižka s tridsiatnikom, kým sme ho ešte nevedeli naspamäť, bolo zle-nedobre. Jedno alebo dvojhodinový záchvat prežíval vtedy naplno, zvyčajne za obrovského plaču a kriku. Potom, ako keby uťal, záchvat bolesti skončil a pár hodín bol pokoj, až kým sa nezačal ďalší. Obvykle tých 5 denne sme si odtrpeli. Začal sa na ne budievať aj v noci.
To už sa ale rozbehol kolotoč vyšetrení, behania na pohotovosti, po špecialistoch, neurológoch, bol aj v nemocnici, videl ho ortopéd, očný, ušný... Pozorovala som ho, študovala na internete, hľadala som súvislosti, v rodine, v psychike, v prostredí... na nič sme nevedeli prísť. Okrem alergie na bielkovinu kravského mlieka (aj to až v čase, keď sme ho už zo stravy vylúčili) vyšetrenia nič neukázali. Dieťa chradlo, strácalo sa nám pred očami. Bol bez energie, bledý, jeho oči stratili tú detskú iskričku. S manželom sme sa celé hodiny s ním a nad ním modlievali, nespali po nociach, plakávali spolu s ním. To zúfalstvo a bezmocnosť a hlavne strach, čo to je...
Doktori krútili hlavami, vraj sa s ničím takým nestretli. Bála som sa... zúfalo som sa snažila zistiť diagnózu. Okrem jednej pani neurologičky, ktorá nám medzi 4 očami naznačila, že podľa nej to má epileptický charakter, nikto nijakú diagnózu nevyriekol. Skúšala som aj alternatívnu medicínu, vitamínové doplnky, detoxikačné náplaste, odparazitovanie plazmovým generátorom, pracovala som na svojej vlastnej psychike... slovom, chytali sme sa aj onej povestnej slamky, ale nezaberalo vôbec nič. Celé mesiace sme zúfalo skúšali všetko možné, ale nikto netušil, čo za chorobu či problém chlapec má. Ja dodnes vlastne neviem, čo presne mu bolo. Čoskoro som sa však naučila, že nie je tak úplne podstatné vedieť, akú má človek chorobu. Podstatné je vyliečiť ju.
Doktori krútili hlavami, vraj sa s ničím takým nestretli. Bála som sa... zúfalo som sa snažila zistiť diagnózu. Okrem jednej pani neurologičky, ktorá nám medzi 4 očami naznačila, že podľa nej to má epileptický charakter, nikto nijakú diagnózu nevyriekol. Skúšala som aj alternatívnu medicínu, vitamínové doplnky, detoxikačné náplaste, odparazitovanie plazmovým generátorom, pracovala som na svojej vlastnej psychike... slovom, chytali sme sa aj onej povestnej slamky, ale nezaberalo vôbec nič. Celé mesiace sme zúfalo skúšali všetko možné, ale nikto netušil, čo za chorobu či problém chlapec má. Ja dodnes vlastne neviem, čo presne mu bolo. Čoskoro som sa však naučila, že nie je tak úplne podstatné vedieť, akú má človek chorobu. Podstatné je vyliečiť ju.
Keď mu predpísali Rivotril, bola to tá posledná kvapka. Nedala som mu ho. Posťažovala som sa na jednom diskusnom fóre, že už ďalej nevládzem. A vtedy mi jedna pani napísala celkom placho: skúste vysadiť lepok... V tej chvíli som ju za to neznášala. Čo si to dovoľuje? Ako si predstavuje, že by sa dalo žiť bez múky? Čo chce, aby sme zdochli od hladu? Veď na raňajky mávame chleba, na desiatu piškótky, na obed halušky, na olovrant palacinky, na večeru cestoviny a ona povie: vynechajte lepok? Veľmi drzá osoba...
Avšak, človeka to pokorí, keď trpí a hádam ešte viac, keď vidí trpieť svoje dieťa. Ja som v zúfalstve túto čudnú a pre mňa úplne nepochopiteľnú a nezmyselnú radu poslúchla. Ešte v ten deň som vyhádzala zo špajze všetko, čo obsahovalo múku, lepok... Komora zostala prázdna. Tá drzá pani ma dorazila už úplne, keď mi k tomu poradila vynechať aj mlieko a všetky mliečne výrobky vrátane jogurtov. Ja som sa vybrala do obchodu, že kúpim niečo bezlepkové a bez mlieka. Aké bolo moje zdesenie, keď som sa vrátila s kilom jabĺk a s ryžou, to snáď nemusím opisovať. Dva dni som nevedela, čo máme akože jesť? Sedela som v prázdnej špajzi na zemi a plakala. Myslela som si, že snáď už teraz len umrieme od hladu.
Avšak, človeka to pokorí, keď trpí a hádam ešte viac, keď vidí trpieť svoje dieťa. Ja som v zúfalstve túto čudnú a pre mňa úplne nepochopiteľnú a nezmyselnú radu poslúchla. Ešte v ten deň som vyhádzala zo špajze všetko, čo obsahovalo múku, lepok... Komora zostala prázdna. Tá drzá pani ma dorazila už úplne, keď mi k tomu poradila vynechať aj mlieko a všetky mliečne výrobky vrátane jogurtov. Ja som sa vybrala do obchodu, že kúpim niečo bezlepkové a bez mlieka. Aké bolo moje zdesenie, keď som sa vrátila s kilom jabĺk a s ryžou, to snáď nemusím opisovať. Dva dni som nevedela, čo máme akože jesť? Sedela som v prázdnej špajzi na zemi a plakala. Myslela som si, že snáď už teraz len umrieme od hladu.
Našťastie tá drzá pani ma nenechala v štichu a každý večer, keď mi deti zaspali, sa mi cez internet na diaľku celé hodiny, často hlboko do noci venovala. Vysvetľovala, radila, učila ma. Pomáhala mi založiť si nové zásoby, učila ma používať pšeno, pohánku a iné bezlepkové alternatívy, učila ma robiť rastlinné mlieka, zostavovala mi celý jedálniček. Vždy som jej písala, čo všetko sme v ktorý deň jedli a ona mi vysvetľovala, čo bolo dobre, čo nie, čoho bolo priveľa, čoho primálo, čím by sa dalo niečo nahradiť, čo treba vynechať... Zároveň som jej vždy písala, ako sa má malý a ako prebiehali záchvaty v ten deň. Pomáhala mi aj psychicky, podporovala ma, aby som zvládla boj s okolím, vysvetľovanie manželovi bolo ešte tým najľahším orieškom. Rodina tieto moje nové móresy vôbec neprijímala s pochopením. Snažili sa rešpektovať ma, ale bolo to pre nich také náročné, že konfliktom sme sa jednoducho nedokázali vyhnúť. Jediná, ktorá bez otázok začala spolupracovať, bola moja mamina.
To najhoršie, čo sa "boja" s rodinou a okolím týka, malo aj tak ešte len prísť. Po mesiaci na bezlepkovej strave bez mlieka sme pozorovali mierne zlepšenie, ale nebolo to nič prevratné. Ani som si nevšimla ako, ale v tom čase som už bola vďaka tomu intenzívnemu večernému "online kurzu" pripravená prijať niečo, čo mi tá dobrá (a vraj drzá) duša napísala: pokroky sú len veľmi pomalé, bude lepšie prejsť rovno na vitariánstvo, zbytočne sa dieťa trápi.
To najhoršie, čo sa "boja" s rodinou a okolím týka, malo aj tak ešte len prísť. Po mesiaci na bezlepkovej strave bez mlieka sme pozorovali mierne zlepšenie, ale nebolo to nič prevratné. Ani som si nevšimla ako, ale v tom čase som už bola vďaka tomu intenzívnemu večernému "online kurzu" pripravená prijať niečo, čo mi tá dobrá (a vraj drzá) duša napísala: pokroky sú len veľmi pomalé, bude lepšie prejsť rovno na vitariánstvo, zbytočne sa dieťa trápi.
A tak som na druhý deň s malým rovno skočila do tzv. raw food stravovania. Ako som spomínala, len teraz sme sa stretli už s úplným nepochopením. Bez mäsa? Bez mlieka? A čo bielkoviny? Dieťa potrebuje niečo teplé do žalúdka! A čo strukoviny? Ani chleba nejete? Toto nepochopí nikto, kto sa reálne nikdy nepokúsil o radikálnu zmenu stravy, a tí, ktorí ju absolvovali, tým to vysvetľovať nemusím...
Svoje rozhodnutie prejsť s trojročným dieťaťom na vitariánstvo, som konzultovala aj s našou vtedajšou pediatričkou, ktorá je veľmi vzdelaná v oblasti zdravej výživy, sama je vegetariánka a nekonzumuje mlieko. Neodporučila mi vitariánstvo, vyjadrila obavy, že už aj tak nepriberajúci a chudučký chlapec nám na tejto diéte nebude prospievať ani toľko, čo doteraz, veď už aj tak je to s jeho váhou bieda. Prízvukovala mi, že ak veľmi chcem, nech to skúsim maximálne na dobu troch dní, pretože základom stravy by mali byť obilniny, pšeno, ryža a podobne, minimálne tri porcie denne. Sľúbila som, ale vlastne som už vtedy tušila, že to dopadne úplne inak.
Na tretí deň po prechode na surovú stravu sa malý začal čistiť. Každú chvíľu behal na záchod, moč mal priesvitný ako vodu, bez farby a bez zápachu, stolicu aj 6x za deň a tiež bez zápachu, nebola to hnačka. Odvtedy sa nám jeho stav zlepšoval pred očami zo dňa na deň. Do 6 týždňov po prechode na prísne vitariánstvo (u nás plus nepasterizovaná čisto ovčia bryndza zo salaša) mal v noci posledný záchvat bolesti. Odvtedy prešli tri roky a nemal už nijaké zdravotné problémy. Vedeli sme, že je celiatik, avšak keď mi pediatrička navrhla vyšetrenia, zhodli sme sa, že je to pre nás už zbytočné trápiť nimi dieťa, aj tak sme lepok zo stravy vylúčili.
Svoje rozhodnutie prejsť s trojročným dieťaťom na vitariánstvo, som konzultovala aj s našou vtedajšou pediatričkou, ktorá je veľmi vzdelaná v oblasti zdravej výživy, sama je vegetariánka a nekonzumuje mlieko. Neodporučila mi vitariánstvo, vyjadrila obavy, že už aj tak nepriberajúci a chudučký chlapec nám na tejto diéte nebude prospievať ani toľko, čo doteraz, veď už aj tak je to s jeho váhou bieda. Prízvukovala mi, že ak veľmi chcem, nech to skúsim maximálne na dobu troch dní, pretože základom stravy by mali byť obilniny, pšeno, ryža a podobne, minimálne tri porcie denne. Sľúbila som, ale vlastne som už vtedy tušila, že to dopadne úplne inak.
Na tretí deň po prechode na surovú stravu sa malý začal čistiť. Každú chvíľu behal na záchod, moč mal priesvitný ako vodu, bez farby a bez zápachu, stolicu aj 6x za deň a tiež bez zápachu, nebola to hnačka. Odvtedy sa nám jeho stav zlepšoval pred očami zo dňa na deň. Do 6 týždňov po prechode na prísne vitariánstvo (u nás plus nepasterizovaná čisto ovčia bryndza zo salaša) mal v noci posledný záchvat bolesti. Odvtedy prešli tri roky a nemal už nijaké zdravotné problémy. Vedeli sme, že je celiatik, avšak keď mi pediatrička navrhla vyšetrenia, zhodli sme sa, že je to pre nás už zbytočné trápiť nimi dieťa, aj tak sme lepok zo stravy vylúčili.
Na živej surovej strave sme ešte zostali prísne asi 8 mesiacov a potom v zime aj naďalej sme dodržiavali bezlepkovú a nemliečnu stravu s vysokým podielom surovej zeleniny a ovocia. V lete opäť živá strava, hoci niekedy som aj varila a začala som piecť domáci kváskový celozrnný ražný chlebík. Ak zjedol niečo s lepkom vo väčšom množstve (napr. dva rožky počas dvoch dní za sebou), tak sa nám vždy v noci do krvi doškriabal. Budil sa, metal sa v posteli, vzdychal a škriabal sa na hrudi. Cez deň bol potom nervózny a hyperaktívny, umrnčaný. Časom som to už mala vypozorované: nikto predo mnou neutajil, že dal malému niečo s lepkom, videla som to na ňom.
Našťastie to boli naozaj len výnimky a darilo sa mi obmedziť návštevy a stretnutia s tými ľuďmi z okolia, ktorí jeho bezlepkovú diétu nevedeli/nechceli rešpektovať a s ostatnými sa dalo rozumne dohodnúť. Vysoký podiel surovej stravy bol pre nás už samozrejmosťou. Na tie strašné bolesti sme postupne mohli úplne zabudnúť a tešiť sa z prospievajúceho, zdravého, veselého syna. Na surovej strave sa mu vyliečilo a zregenerovalo črevo a ostatné orgány. Zlepšilo sa mu vstrebávanie živín, bez mäsa, lepku, mlieka, cukru, bez varenej stravy začal "paradoxne" priberať, do líc sa vrátila farba, do očí iskra, do tela energia.
Našťastie to boli naozaj len výnimky a darilo sa mi obmedziť návštevy a stretnutia s tými ľuďmi z okolia, ktorí jeho bezlepkovú diétu nevedeli/nechceli rešpektovať a s ostatnými sa dalo rozumne dohodnúť. Vysoký podiel surovej stravy bol pre nás už samozrejmosťou. Na tie strašné bolesti sme postupne mohli úplne zabudnúť a tešiť sa z prospievajúceho, zdravého, veselého syna. Na surovej strave sa mu vyliečilo a zregenerovalo črevo a ostatné orgány. Zlepšilo sa mu vstrebávanie živín, bez mäsa, lepku, mlieka, cukru, bez varenej stravy začal "paradoxne" priberať, do líc sa vrátila farba, do očí iskra, do tela energia.
Keď som nastúpila do práce, najmä zo začiatku, kým som sa zabehala a našla si systém tak v práci, ako aj v domácnosti - som nezvládala zabezpečiť deťom stravu tak, ako sme boli dovtedy zvyknutí. Zrazu mali denne lepok, dokonca často i mlieko, cukor. Tŕpla som a každú noc som očakávala, že sa syn začne metať a zase škriabať do krvi. Veď ešte pred pol rokom sa to tak vždy stalo... a teraz nič. Odvtedy sme mali rôzne obdobia: na čisto surovej strave s jednou varenou vegan bezlepkovou večerou, ale aj také, že dva mesiace vkuse mal každý deň lepok, mlieko, cukor... nikdy som si nevšimla ani náznak akéhokoľvek problému. Viem, že celiakia sa dá "vyliečiť", ak bude človek dostatočne dlho na bezlepkovej strave. Tento proces sa, podľa toho, čo som zažila, dá očividne mnohonásobne urýchliť, ak tou bezlepkovou stravou je vitariánska živá strava. Samozrejme, všetci vieme, že chodiť s povestným džbánom po vodu sa ani v tomto prípade nevypláca a čím viac sa snažím držať toho ideálu, ktorý nás vyliečil.
Určite sú mnohí zvedaví, ako sa toto dá vo svojom okolí i sám pred sebou obhájiť, najmä, ak ide o malé dieťa. Mne bola najväčšou oporou tá úžasná žena, ktorá ma na diaľku učila všetkému, čo o strave vedela. Má dve teraz už dospelé deti, a obe od narodenia na vitariánskej/vegetariánskej strave. Ona ma vždy povzbudzovala, keď mi bolo ťažko. Učila ma obhájiť si to, čo robím, sama pred sebou i pred všetkými v mojom okolí. Dodávala mi odvahu, istotu, s trpezlivosťou a pochopením odpovedala na moje pochybnosti a otázky. Stretnúť takéhoto človeka (hoc aj len virtuálne) je nevýslovným darom, za ktorý dodnes ďakujem Bohu. Verím, že ona bola odpoveďou na naše nekonečné zúfalé modlitby v tom čase, keď náš syn tak veľmi trpel.
Určite sú mnohí zvedaví, ako sa toto dá vo svojom okolí i sám pred sebou obhájiť, najmä, ak ide o malé dieťa. Mne bola najväčšou oporou tá úžasná žena, ktorá ma na diaľku učila všetkému, čo o strave vedela. Má dve teraz už dospelé deti, a obe od narodenia na vitariánskej/vegetariánskej strave. Ona ma vždy povzbudzovala, keď mi bolo ťažko. Učila ma obhájiť si to, čo robím, sama pred sebou i pred všetkými v mojom okolí. Dodávala mi odvahu, istotu, s trpezlivosťou a pochopením odpovedala na moje pochybnosti a otázky. Stretnúť takéhoto človeka (hoc aj len virtuálne) je nevýslovným darom, za ktorý dodnes ďakujem Bohu. Verím, že ona bola odpoveďou na naše nekonečné zúfalé modlitby v tom čase, keď náš syn tak veľmi trpel.
Tým, že som videla, ako sa zdravotný stav môjho syna rapídne zlepšoval po prechode na živú stravu, ja som mala v podstate veľkú výhodu. Vedela som, že idem správnou cestou, zo dňa na deň som mala pred očami dôkaz toho, že nesmiem poľaviť ani podľahnúť tlaku okolia. Časom sa to ustálilo úplne a počiatočný tlak okolia postupne opadol. Nepotrebujem sa už s nikým dohadovať, nikomu nič vysvetľovať, nepotrebujem študovať najnovšie výskumy, nemusím pochybovať o každom novom stravovacom smere, či to je alebo nie je len móda... mám živý dôkaz, živú odpoveď na tie nekonečné otázky, ktoré mnohých ohľadne stravy trápia. Mám ho priamo doma: môjho vyliečeného, zdravého, veselého synčeka.
Myslím si, že hádky s okolím, argumentačné prestrelky, útoky či nepochopenie zo strany rodinných príslušníkov, že to všetko sa deje človeku len dovtedy, kým sám v sebe prechováva nejaké pochybnosti. Ono to tak býva, že ak má človek sám v sebe úplne jasno a istotu v tom, čo robí, okolie automaticky prestáva vyvíjať tlak, vycítia to. Takže ja radím, najprv si človek musí sám v sebe urobiť poriadok, byť skutočne presvedčený o tom, čo robí, skúmať sa, sám sebe sa úprimne a v celej svojej nahote pozrieť do očí. Z čoho pramení moje rozhodnutie robiť veci inak, než ostatní? Rozhodnutie nie zo strachu a so strachom, nie s pochybnosťami alebo pod nátlakom, hoci aj podvedomým. Nie z pýchy, nie z lenivosti. Pozor na to. Rozhodnutie musí vychádzať z úplného presvedčenia, po poctivom zodpovedaní si všetkých otázok. Táto istota a poctivosť pred sebou samým je jedinou cestou - a viac nezažijete nátlak okolia - je to divné, ale je to tak. Okolie bude tlačiť len dovtedy, kým vo vás zostávajú nejaké pochybnosti, niečo nedoriešené, možno strach alebo nezodpovedané otázky, neistota, možno skrytý morálny alebo psychický problém.
Myslím si, že hádky s okolím, argumentačné prestrelky, útoky či nepochopenie zo strany rodinných príslušníkov, že to všetko sa deje človeku len dovtedy, kým sám v sebe prechováva nejaké pochybnosti. Ono to tak býva, že ak má človek sám v sebe úplne jasno a istotu v tom, čo robí, okolie automaticky prestáva vyvíjať tlak, vycítia to. Takže ja radím, najprv si človek musí sám v sebe urobiť poriadok, byť skutočne presvedčený o tom, čo robí, skúmať sa, sám sebe sa úprimne a v celej svojej nahote pozrieť do očí. Z čoho pramení moje rozhodnutie robiť veci inak, než ostatní? Rozhodnutie nie zo strachu a so strachom, nie s pochybnosťami alebo pod nátlakom, hoci aj podvedomým. Nie z pýchy, nie z lenivosti. Pozor na to. Rozhodnutie musí vychádzať z úplného presvedčenia, po poctivom zodpovedaní si všetkých otázok. Táto istota a poctivosť pred sebou samým je jedinou cestou - a viac nezažijete nátlak okolia - je to divné, ale je to tak. Okolie bude tlačiť len dovtedy, kým vo vás zostávajú nejaké pochybnosti, niečo nedoriešené, možno strach alebo nezodpovedané otázky, neistota, možno skrytý morálny alebo psychický problém.
Mala som to šťastie, že tým krízovým obdobím plným pochybností a hľadania ma doslova za ruku previedla teraz už moja skutočná (nie len virtuálna) priateľka, a potom, samozrejme, svoje ovocie prinieslo aj utrpenie môjho syna a jasné zlepšenie jeho stavu i postupné vyliečenie.
Naučila som sa, že všetko máme vo svojich rukách.“
Zdroj textu: Autorka príbehu je moja dobrá priateľka (nechce byť menovaná)
Zdroj fotiek: flickr.com (Creative Commons)
Naučila som sa, že všetko máme vo svojich rukách.“
Zdroj textu: Autorka príbehu je moja dobrá priateľka (nechce byť menovaná)
Zdroj fotiek: flickr.com (Creative Commons)
Lucia Jurčová
Redaktor vo Fitshaker
Som nadšencom zdravej výživy, pohybu, byliniek, všetkého, čo si človek môže doma sám uvariť, upiecť, dokonca i vyrobiť a všetkého čo s tým súvisí. Rada sa budem s čitateľmi blogu Fitshakera deliť o informácie, ktoré mne osobne pomohli a ďalej pomáhajú orientovať sa na ceste za zdravím a prírode bližším, šetrnejším spôsobom života.
Kategórie
Páči sa ti náš článok? Zdieľaj ho na sociálnych sieťach.