Blog

Začneš robiť jednu vec a skončíš pri druhej bez toho, že by si si to vôbec uvedomovala. Akoby si bola vedená niekým iným. Potom príde prebudenie, a od tej druhej činnosti sa možno vrátiš k tej prvej, ale medzitým urobíš ďalšie dve veci a na tú prvú už neskôr neostáva ani chuť, ani čas. Či si to priznáš, či nie, všetci máme vo svojom živote zlodeja, ktorého dobrovoľne necháme okrádať nás o pozornosť a náš drahocenný čas. Máš pocit, že viac zabúdaš, si roztržitá a neprítomná, ale nič s tým príliš nerobíš, však? Jedna vec je, že ti mozog umožňuje robiť časté a naučené veci automaticky, a druhá vec je tvoja zaneprázdnená myseľ, ktorej sama posledné roky ešte väčšmi nakladáš. Už si počula z viacerých zdrojov, že ľudský mozog nie je ani zďaleka človekom využitý naplno, tak prečo máme aj napriek tomu často pocit, že nám ide z tej všetkej lavíny valiacej sa na nás dennodenne vybuchnúť hlava? No možno práve preto, že tým kúskom hmoty chceme silou-mocou obsiahnuť celý svet.

Vnútorný hlas ti to už asi povedal mnohokrát. Naučili sme sa byť príliš zamerané smerom von a pri rýchlom živote neostáva priestor, čas ani chuť si uvedomiť, že fungujeme celkom opačne.

Samozrejme, VŠETKO je možné a všetko SA DÁ ZMENIŤ.

Krásne nám to za posledné mesiace ukázala nová situácia vo svete, vďaka ktorej sme mali viaceré možnosť viac spomaliť, vyhnúť sa zavaleniu povinností v práci, vyskočiť z denného kolotoča, venovať sa viac rodine, domácnosti, záhradke a v neposlednom rade samej sebe (ak to niektorej aspoň napadlo).

Nepopieram, že kvôli zmene režimu to spočiatku každá z nás mohla vnímať odlišne. Na jednej strane sme si od istých vecí očistili hlavu, na druhej strane sme jej však pridali nové impulzy (učenie sa s deťmi doma, iné plánovanie dňa, vymýšľanie aktivít alebo aj hľadanie novej práce, dumanie nad otázkou živobytia; objavovanie svojich zručností, zvažovanie svojich cieľov a podobne). Keď prišlo leto a vytúžené krásne počasie, nielen fotky na sociálnych sieťach poukazovali na to, že sme omnoho viac cestovali po našej krajine, trávili čas v prírode, začali sa zaujímať o nové veci, niečomu sa priučili, nadobudli nové poznatky, skúsenosti, zažili osviežujúce zážitky.

Klišé „tu a teraz“ s nami pôjde, kým bude existovať život, pretože z prítomnosti sa odvíja všetulinko VŠETKO.

Fráza – svieti sa, ale nikto nie je doma, mi to krásne vystihuje. Často sa zamýšľam, kedy som cez deň naozaj „doma“, plne prítomná v sebe, v živote. Naozaj šoférujem ja? Naozaj obedujem ja? Kto rozhodol, že si dám ráno z postele na zem ako prvú nohu pravú? Som to ja, kto sa pozrie pred spaním na hodiny? Prečo to robím? Veď ja o tom v ten moment takmer ani neviem...

Newyorský neurovedec a autor David Eagleman, ktorý takmer celý život skúma mozgy ľudí (jeho sériu zaujímavých, náučných a úžasne spracovaných dokumentov si môžeš pozrieť na Youtube pod názvom Cesta do hlbín mozgu), tvrdí, že ak sa rozhodneš pre istú činnosť a začneš ju vykonávať, nedá sa s určitosťou vyhlásiť, že si sa pre ňu rozhodla ty. Teda, aby si nemala pocit nejakej mystickej prednášky, tvoj mozog vôbec nerieši, ako a prečo čítaš knihu, keď ju držíš v ruke; ako otváraš zámku dverí, ako si vyzliekaš šaty, ako štartuješ auto, ako sa hráš v piesku s dieťaťom atď. Už som trochu načrtla, že v našom živote ide vo veľkej časti o nami vytvorený návyk. Naučenú, zautomatizovanú činnosť.

Každá máme tie svoje, ktoré nám, ako sa povie, „prischli“, a len máloktorá chce na nich niečo meniť, lebo − často i z vlastnej pohodlnosti a skúsenosti − sme si určili (mozog vyhodnotil), že sú pre nás správne. Určujeme si chod dňa, týždňa, víkendu, obdobia podľa toho, ako sme si zvykli veci vykonávať, akú sme im dali hodnotu, dôležitosť – často veľmi klamnú, pretože sa opierame o minulosť, ktorá už dávno nedýcha životom. I keď by sa ľahšie hádzala vina na niekoho iného, kto ti naplánoval nevydarený deň, všetko vyplýva z teba.

To, čo v sebe ukladáme už ako deti, môže fungovať celý život v jednom kole. Vtedy však zaručene spíme. Pokiaľ sme však bdelými pozorovateľmi svojho života, vrátime viac vedomia do svojej každodennosti a zistíme, že všetko je to otázka ozajstných priorít, hodnôt a najmä dokola omieľaného nastavenia mysle.

Mozog je ten, ktorý ti na celý život môže posvietiť, ak dáš vedomie do toho, že si to ty, kto zapína a vypína svetlo.

Je niečo, čo by si chcela zmeniť v bežných rutinných činnostiach (v chode svojho dňa, v práci, doma, v jedálničku, v spôsobe správania k sebe a k ľuďom atď.)?

Ver mi, že tvoje telo aj duša dávajú znamenia, priam kričia o pozornosť, no o ňu sa ešte vždy delíš s niekým iným.

S kým?

• Sociálne siete
• Internet
• Televízia

– sú tými najväčšími zlodejmi nášho času.

• Podmanili si naše mysle tak, že sme nadobudli pocit, že potrebujeme všetko vedieť; že nám nemá ujsť žiadna novinka; že ak nezavesíme fotku na sieť, celá spoločnosť nás zavrhne.
• Chceme vedieť o živote druhých trikrát viac, ako vieme samy o sebe.
• Porovnávame iných so sebou, spadáme do neistoty, kritiky, do opovrhovania, do vnútorného posmechu.
• Dávame sa klamať falošnými pocitmi z lajkov, obdivu, spolupatričnosti, pozornosti iných.
• Podávame si ruku so závislosťou.

... týmto celým vyživujeme akurát tak naše falošné ego, ktoré hladkáme aj mobilmi či ovládačmi, nie svoju ozajstnú podstatu.

Všetky domáce aktivity, deti, rodina, priatelia, práca, hobby – samozrejme, to všetko vyžaduje našu pozornosť takisto a nemáme pri nich veľa času hovieť si vo svojom vnútri ako mnísi v kláštoroch. Ale my sme sa predsa narodili do tejto krásnej krajiny a máme možnosť naučiť sa ustriehnuť si svoju pozornosť, kam nám práve ubehla a komu/čomu ju chceme naozaj venovať.

Smelo sa oprime o starú osvedčenú pravdu – všetkého veľa škodí. A my sme predsa v tomto živote obdarení všetkým až nadmieru.

Zámerne som hovorila v množnom čísle, pretože ja nepatrím k žiadnym „vymeditovaným“, uprataným výnimkám, ktoré v tomto majú jasno. Áno, pracujem na sebe poctivo a každým dňom hlbšie a pozornejšie, ale verte mi, stále mám na čom pracovať, keďže sa mi ešte bežne stane, že v sebe objavím roztržitú Lucku, ktorá niekomu zabudla na mobile odpísať, no moja myseľ to vyhodnocuje ako neodkladnú záležitosť. A kým sa mi na sporáku varí polievka, zároveň chcem pozrieť recept na koláč, myslím na poobedňajší program s rodinou a moja dcérka ma svojou detskou nástojčivosťou a netrpezlivosťou neprestáva dobiedzať a stavia tým predo mňa veľké zrkadlo.

Vidíte? A tým možno poukazujem aj na to, že v živote máme predsa plné priehrštie možností a znamení, ako sa dať viesť k láske a spokojnosti a k plnému vedomiu ♥.

Skús si určiť ráno pri vstávaní zámer dňa.

(Omnoho lepšie sa ti bude dariť v tom, ako a kde rozkladáš svoju pozornosť.)

Napr.:

• Vždy, keď si budem umývať ruky, budem pozornosťou tam − na pohyboch prstov, akoby som ich videla prvýkrát; na bublinkách mydla, na tečúcej vode; „navnímam“ si teplotu svojho tela, vzájomný dotyk svojich rúk...
• Celý deň sa budem snažiť vnímať svoje pocity (fyzické aj emocionálne).
• Vždy, keď chytím do rúk mobil, plne si to uvedomím (aký som mala na to podnet a či je to potrebné...).
• Keď začnem robiť jednu vec, snažím sa byť naozaj plne pri nej, neodbiehať myšlienkami do budúcnosti ani do minulosti.
• Pri každom nervovom vypätí sa zhlboka nadýchnem a vydýchnem, sledujem dych, čo robí s mojím telom.
• Možností, aký zámer si môžeš určiť, je neúrekom.

Uvidíš, že aj malé zmeny prinesú do života bezdôvodnú radosť, vyrovnanosť, pokoj a ľahkosť.

Keď si dáš nejaký zámer/cieľ dňa či obdobia, snaž sa sledovať, kam pri jeho vykonávaní zvykneš pozornosťou odbiehať. Snaž sa o to tak často, ako sa bude dať. Bez súdenia, bez výčitiek, bez nátlaku, len čistým pozorovaním, s vďakou a láskou, aká si jedinečná bytosť.

A to pre teba nie je žiadna novinka. JE ČAS TO NA SEBE POZNAŤ A NAOZAJ USKUTOČŇOVAŤ.

• Zistila som, že mi niektoré veci už roky vôbec nevyhovovali, nefungovali, iba som bola klamne presvedčená, že je to v poriadku.
• Mala som zaťaté zuby pri niektorých veciach, ľuďoch.
• Prichádzajú mi odpovede na rôzne otázky.
• Väčšmi cítim svoje fyzické a emočné telo, viem s nimi komunikovať a udržiavať ich vo väčšej harmónii.
• Otvorili sa mi nové úrovne vnímania.
• Ukázali sa mi rôzne riešenia rôznych situácií.
• Väčšmi si uvedomujem, že život je nádherný, plný zázrakov a že ja som krásna a jedinečná bytosť.

Dve hodiny pred spaním odkladám a vypínam mobil, notebook a dokonca čoraz častejšie aj televízor (výnimkou sú dni, keď si stiahneme nejaký dobrý film, a ešte dni, keď večer na laptope pracujem, no všetky sociálne siete majú tak či tak odo mňa STOPKU).

Čím viac budeš v sebe prítomná a naučíš sa včasne odhaliť všetky háčiky pre tvoju pozornosť, aj tvoje nudné automatické činnosti naplní radosť a vďačnosť, nervozitu a stres vystrieda pokoj, v ktorom sa usídliš častejšie, a začneš si všímať aj trochu viac neobyčajné veci okolo seba.

Nie sme len chodiace telá a mozgy,

ale je v nás čosi omnoho

vzácnejšie, neopakovateľné a jedinečné.

TaK Čo VšEtKo si DnEs pÝtAlo tVojU PoZoRNoSŤ? Aké to boli veci a ako si sa pri/po nich cítila? Ako sa cítiš teraz? Akokoľvek to je, je to všetko úplne v poriadku, verím tomu, že si pozornosťou čoraz viac tam, kde ťa potrebuje – v sebe :-).

Veľmi dobre sa dá trénovať pozornosť aj cvičením jogy či pilatesu. Oba tieto programy si môžeš zacvičiť aj s nami vo Fitshakeri: