Blog

Práve preto, že Vianoce sa týkajú viac menej nás všetkých, viac ako inokedy prebieha nevedomá a skrytá súťaž sebahodnoty. Podprahovo sa porovnávame s tým, čo vidíme okolo seba. Tak ako sme sa porovnávali už v škole, chceme tie najlepšie výsledky, aby sme získali odmenu – uznanie. „Ty už máš darčeky? Aj umyté okná? Ja ešte nie!“ A už v ilúzii, že niekde zaostávame za okolím, vytvárame na seba tlak. Lenže keby sme vedeli, že týmto vysokým nasadením v skutočnosti získavame len prchavú hodnotu. V skutočnosti nevedome hovoríme svetu – “Ja sa necítim dosť bez tvojho uznania. Urobím všetko preto, aby som ho získala.“

A obchodníci tieto slabiny využívajú. Už mesiac znie všade zámerne vianočná hudba a náš mozog žije v ilúzií, že Vianoce sú za dverami, hoc nie sú. Preto oveľa skôr naskakujeme na vlnu návykov aj našich rodičov, žijúcich v nedostatku, aby aspoň na Vianoce sme mali dosť. Hoci racionálne vieme, že 90% toho, čo prinesieme domov je nepodstatné pre krásne sviatky prežité v milujúcom kruhu blízkych. A tu je ďalšia ilúzia. Ak sa mi za celý rok nepodarilo získať dostatočné uznanie od rodiny, tak pridám plyn pred Vianocami, lebo neviem ako inak sa dostať k pocitu vlastnej hodnoty.

Na to, aby som sa zastavila v čase, keď sa beží celosvetový maratón, musím mať ukotvenú sebahotnotu nezávislú na výkone, súťažení a porovnávaní sa. A to je pre mnohých obrovská výzva. Ak je moja sebahodnota a pocit, že som dosť dobrá závislá na tom, koľko toho stihnem a za aký čas alebo či ohúrim okolie, tak sa nebudem chcieť zastaviť, ani keby mi radil Dalajláma alebo Šalamún. Nenechám si zobrať šancu na túto ľadovú medailu. Prečo ľadovú? Lebo sa rozpustí za pár minút. Tak rýchlo odíde dopamín závislý na výkone.

Ak sa teda nájde odvážna žena, ktorá to chce zmeniť, musí si uvedomiť, že tento tlak si vybrala, lebo túži po pocite, že je milovaná, že je hodnotná a teda hodná lásky.

Ak sa bude každý deň oceňovať nielen za výkon, ale za všetky maličkosti, aj za to, že je úprimná i milá, že je starostlivá (i k sebe), že je ohľaduplná a rešpektujúca (i k sebe), tak jej mozog začne produkovať dopamín a serotonín. A pocit pohody, ktorý vyvolajú naštartuje aj endorfíny. To ju zbaví tlaku na výkon, pretože už získala to, za čím sa naháňala – za „šťastím“.

„Musím všetko zvládnuť sama“ je mentálny podvedomý program. Ak chcem zmeniť program, v ktorom fungujem celý život a v ktorom fungovali aj moji rodičia (mama), musím vedieť, čo ním získavam a pred čím sa ním chránim. V tomto prípade ním získavam pocit, že som dostatočne dobrá, dostatočne hodnotná. Priamo úmerne výkonu. Čím viac zvládnem, tým hodnotnejšia som a tým aj zvyšujem svoje šance na ocenenie okolia (na ktorom som žiaľ chtiac nechtiac závislá).

No a pred čím sa chránim?

Pred pocitom zlyhania, že nie som dosť, že si nezaslúžim lásku a uznanie. A aby som tento program mala motiváciu zmeniť, musím si vedieť obstarať pocit sebahodnoty zvnútra nie zvonku. Teda pravidelným oceňovaním sa, rešpektovaním potrieb svojho tela  a umlčiavaním nadmernej sebakritiky. A uvedomiť si, že mi škodí, lebo ma zotročuje. Doslova ma robí svojou obeťou. Pretože ak žijem v programe, som ako robot, nerobím voľby slobodne, ale moje rozhodnutia robí tento program za mňa. V takomto programe mám okolo seba ľudí, ktorí mi nepomáhajú, zato mi umožňujú cítiť sa preťažená, lebo len tak sa dokážem cítiť hodnotne.

Ak si ako mama uvedomím, že moje deti potrebujú viac moju pozornosť, byť vypočuté, prijaté a cítiť sa milované, tak ma to vedie k tomu, vybrať si čas s deťmi pred naháňaním sa za… A ak verím, že dobrá mama má stihnúť všetko, tak potom pre mňa moje deti naozaj nie sú také dôležité ako hovorím. Pretože to, čo robím nerobím v skutočnosti pre deti, ale pre pocit, že som dobrá mama. A tým im ubližujem, lebo deti nechcú „mamu, ktorá si myslí, že je dobrá“, ale mamu, ktorá má pre ne čas. To im dáva pocit milovanosti. Navyše ak mama prenáša svoje nervy na deti, často tam býva odpor k tomu, že ony to všetko, čo robí ona, nemusia.

Nevedomá a potlačená závisť, že ony si toto obdobie naozaj užívajú a nestresujú sa. Takže ako neprenášať stres na deti? Nevytvárať si ho! Deti majú rady darčeky aj dobré jedlo, ale ak by ste im položili otázku, či aj za cenu vyčerpanej matky, ktorá sa im nemôže venovať, tak by vymenili objatie, pozornosť, pokoj každý deň za plný stôl tri dni v roku a darčeky.   

Za prvé. Nič nie je povinné. Každý má právo naložiť so svojim časom a životom tak ako chce. Ak by sme si uvedomovali, že koniec života môže prísť kedykoľvek, rozhodovali by sme k sebe láskavejšie, súcitnejšie. Takže skúsme to teraz. Ak by som nevedela, či sa aj zajtra zobudím, chcela by som tento deň stráviť s ľuďmi, kam si myslím, že musím ísť? A ak sú to ľudia, ktorých mám rada, ale Vianoce si predstavujem inak, tak im návštevu skrátim alebo preložím. Nezabúdajme, že ak sa nevieme z niečoho pre nás nechceného zachrániť my, bude nás zachraňovať naše telo. Cez choroby, ktoré nám môžu poslúžiť ako výhovorka. 

Znovu tu máme tému mojich priorít. Je pre mňa dôležitejšie to, aby som naplnila niečie očakávania a niekoho nesklamala alebo aby som nezradila samu seba a teda cítila sa slobodne? Ak žijem v presvedčení, že dobrý človek nemôže nikoho rozosmutieť, pre jeho nenaplnené očakávania, tak budem stále robiť rozhodnutia na svoj úkor a potichu závidieť život tým, ktorí sú ohľaduplní aj sami k sebe. Ak rešpektujem seba, svoje áno a nie, tak budem aj ja viac rešpektovať iných a oni mňa. A o tom sú hranice. O rešpekte k sebe a k iným. Ak viac rešpektujem iných, hovorím sebe nie a nikto si ma nebude vážiť, ale za to zneužívať.

Ak nie, mám motiváciu ustáť si svoje hranice a prijať, že okoliu sa to páčiť nemusí. Majú právo sa hnevať, ak sa niečo mení v ich živote a oni majú pocit, že nad nami strácajú kontrolu. V skutočnosti tým zraňujeme len ich ego, nie to, kým naozaj sú.

Veľmi jednoducho. Priznať si to a neobhajovať sa. Ten, kto sa obhajuje, ten sa obviňuje. 😊 Lenže ak som závislá na hodnotení okolia, tak sa budem cítiť zle, pri všetkom, čo vyznie ako „kritika“. Ak viem, že moja hodnota spočíva v mojej jedinečnosti a nie v tom, že teraz na mne niekto vidí niečo čo schvaľuje alebo niečo, čo neschvaľuje, budem aj v takejto situácii pokojná. Takže sama seba môžem upokojiť týmto: „Nemusím byť „dosť dobrá“ pre nikoho. O mojej hodnote to nič nevypovedá.“ 

Nezabúdajme si stále pripomínať, že nikto nemá dokonalý život, aj keď si to praje a chce od pocitu vlastnej nedokonalosti utiecť obrázkami na sociálnych sieťach. Hľadá tam potvrdenie toho, že jeho život je závideniahodný, hoci sám vie, že pravda je inde. Za kamerou zápasí s pocitmi menejcennosti, pochybností, prechodného zúfalstva a úzkosti. Takže ak si pri pohľade na zdanlivú dokonalosť uvedomím, prečo to robí, prečo má takú potrebu ukazovať túto podobu svetu, nájdeme tam strach a neistotu. S mnohými môjmi klientmi som aj „priateľ na FB“, takže veľmi dobre viem, s čím zápasili v rodine, vo vzťahoch, v práci, keď zavesili na sieť svoje „šťastné obrázky“. Bola za tým potreba ujsť od trpkej reality.

Pre každú ženu, ktorá sa porovnáva mám rýchly nástroj ako sa neporovnávať. Ak si všimneš, že sa porovnávaš alebo kritizuješ iných, aby si sa cítila lepšie, potrebuješ sa oceniť. HNEĎ, nie neskôr. Vtedy, keď sa to deje. Oceň sa za čokoľvek čo ťa napadne. Povedz si, čo by si si priala počuť od iných. Tvoj mozog vyplaví dopamín a ty budeš láskavejšia aj k sebe, aj k iným.

Vianoce hlavne vôbec nie sú o tom, čo sme z nich urobili v konzumnom svete. Predvianočné obdobie vždy patrilo medzi obdobie spomalenia, zvnútornenia, intímnej introspekcie, vyhodnotenia svojho uplynulého života, aby z tohto priestoru mohli prísť nové rozhodnutia pre nový rok. To sa nedeje, my naopak zrýchľujeme a tak nám uniká zásadný cyklus v živote človeka. Tým sami seba oberáme o jasnosť a silu k nasledovaniu životného smeru. Miesto toho sme potom náchylní prijať smerovanie, ktoré nám podsunie niekto iný.

Stanov si priority a hodnoty (viď. vyššie). A rozhoduj sa podľa toho. Ak už si robíš denný plán, červeným si označ jednu dve veci ako prioritu a ostatné s poznámkou, len ak sa mi bude chcieť. Pozor, nie ak vyjde čas, lebo potom by ti nezostal čas na to, čo je skutočne dôležité – deti, rodina, pokoj. Tvoja rodina sa nebude cítiť viac milovaná, ak budeš vyčerpaná, nebudeš mať na nich čas, ale bude všetko upratané.

Keď som pôsobila ako advokátka, videla som, že manželstvá sa nerozpadajú pre to, že nie je upratané, ale že v nich bolo málo komunikácie, málo intimity, málo pozornosti a málo radosti. Takže som pochopila, že honba za pocitom sebahodnoty ti môže zobrať všetko, čo ti dovtedy tú hodnotu dávalo. Navyše si uvedom, že už nie si malý školáčik, ktorý od rodičov počúval, že sa nemôže hrať a zabávať, ak nemá ešte splnené povinnosti. Už si dospelá a len ty rozhoduješ, aký tlak na seba dovolíš. Môžeš urobiť niečo pre seba, aj keď zdanlivé povinnosti, ešte nie sú splnené.