Blog

Zuzanka je inšpiratívna a silná žena. I keď jej v októbri život hodil pod nohy veľké poleno, dokázala sa postaviť a bojovať.

V prvom rade všetky čitateľky srdečne pozdravujem a vzdávam im hold už len za to, že sa so svojím životom rozhodli vôbec niečo urobiť a uvedomili si, že ak chcú byť zdravšie a krajšie, musia urobiť nejaký krok iným smerom ako doteraz.

A verte mi, aj tá najdlhšia vzdialenosť sa začína prvým krokom a každým ďalším ste k cieľu bližšie a bližšie... Moja „cesta“ sa začala 2. 10. 2023 úplne bežným dňom. Do práce 60 km na bicykli a k večeru som si šla zabehať so psom ako každý deň. Odbehla som 16 km a akurát ma trošku boleli nohy, tak som sa rozhodla ísť skôr spať. Ráno 3.10. som sa zobudila na to, že sa nevládzem postaviť z postele, boleli ma nohy, ruky, hrdlo a ťažko sa mi rozprávalo. Zavolala som obvodnej, že mám nejakú angínu, a dala si predpísať ATB. Celý deň som poctivo preležala v posteli a liečila sa. 4.10. som však už nevedela prehĺtať, takmer vôbec rozprávať a hýbať sa. Úplne mi ovisli očné viečka a padli kútiky úst. Pre podozrenie na mozgovú príhodu mi dcéra volala záchranku. Na neurologickú jisku do Levoče ma prijali 4. 10. 2023.

Po všetkých možných aj nemožných vyšetreniach vylúčili mozgovú príhodu, ale stále nevedeli prísť na to, čo mi je. Ja som medzitým bola zo dňa na deň slabšia. Nedokázala som sa takmer vôbec pohnúť, lieky mi museli drviť, jedla som sondovú stravu a postupne mi museli dávať aj kyslík. Ale môžem ďakovať p. primárovi Gurčíkovi a celému lekárskemu tímu, pre ktorý som bola riadny diagnostický oriešok, že naozaj išli na 150 % a hľadali príčinu môjho stavu. Nakoniec prišli na to, že mám mononukleózu (chytila som niečo od detí v škôlke), boreliózu a tým, že som celiatička a už mám autoimúnne ochorenie, spôsobilo mi to tzv. kolaps imunitného systému – Guillainov-Barrého syndróm (GBS). Je to získané zápalové demyelinizačné ochorenie. Ide o tzv. polyradikuloneuropatiu, čiže postihnuté sú viaceré periférne nervy a nervové korene. Ochorenie je imunologicky sprostredkované, na jeho vzniku sa podieľa dysregulácia imunitného systému so sklonom k autoimunitným reakciám namiereným proti vlastným tkanivám nervovej sústavy.

Jednoducho povedané, odpálilo mi všetky svalové nervy. Nevedela som sa hýbať, mať otvorené oči, rozprávať, prehĺtať, dýchať ani sa vycikať... Pustili ma po 13 dňoch s tým, že doma som ešte dva mesiace len ležala a starali sa o mňa deti. Sama som sa nevedela ani najesť, obliecť, učesať, umyť, skrátka nič. Museli ma zdvíhať aj zo záchoda.

V decembri sa to začalo mierne zlepšovať, a keď som videla upútavku na novoročnú výzvu vo Fitshakeri, hneď som si vravela, že idem do toho, toto prišlo ako blesk z jasného neba. Je to moja ŽIVOTNÁ VÝZVA. TERAZ ALEBO NIKDY!!!

Pomerala som sa len preto, že to bolo treba, a pamätám si, že sa mi veľmi zle fotilo, lebo som diár nevládala ani poriadne udržať v rukách. Prvotný plán bol, že mi bude ležať pri nohách, ale nakoniec som to zvládla. Aby ste mali predstavu, je to, akoby ste mali v nohách a rukách naliate olovo. Sama som sa nevedela ani prikryť. Aj paplón vážil tonu...

Skupina bola pre mňa jedno z najlepších rozhodnutí v živote. Markantne ma posúvala vpred. Vždy ma povzbudilo každé jedno slovo, útecha, povzbudenie... Dávalo mi to silu kráčať ďalej. Vedela som, že tam mám obrovskú podporu, a nechcela som sklamať všetky tie žienky, ale hlavne ani samu seba.

Zároveň som si bola istá, že určite sú v skupine aj žienky, ktoré sú na tom možno oveľa horšie, nemajú odvahu písať, ale tých pár prečítaných riadkov im dodá neskutočnú silu. A kvôli nim to tiež všetko stálo za to.

Vplývajú na nás hormóny, okolie, povinnosti, ale aj fázy Mesiaca... Je to prirodzený kolobeh života.

Tak som to začala brať aj ja. Jednoducho moja choroba je ako chodiaci barometer a z minúty na minútu príde na mňa neskutočná slabosť. Ale práve táto choroba, psychológ v nemocnici, ale aj náučné videá s Dr. Krausem ma naučili, že ak budem polievať horčičné semienko hasičskou hadicou nárazovo, nikdy nevyrastie.

Ale ak ho budem jemne kropiť každý deň, a keď uvidím, že je dosť mokré, tak vynechám, porastie rýchlejšie. Naše telo nám tiež občas dá najavo, že má dosť. Treba ho rešpektovať. Zoberme si to tak, aj mobil občas musíme nabiť, aby sme mohli na ňom surfovať a hľadať informácie, a to, že sa nám vybije, neznamená, že prídeme o všetko, čo v ňom máme, práve naopak, doplníme mu energiu, aby sme toho mohli zvládnuť viac.

Toto je nádherná otázka a rada na ňu odpoviem aj preto, že občas si žienky hovorili, aké bolo cvičenie ťažké... Na začiatok napíšem, že všetky cvičenia si predsa vieme upraviť a prispôsobiť, a po ďalšie, všetky cviky sú určite vyberané v súlade s nejakými zdravotnými normami – veď neboli tam žiadne akrobacie ani krkolomné prvky, a dovolím si napísať, že 99 % tých cvičení, alebo podobných, som mala aj na rehabilitačných cvičeniach, dokonca sme ich mali aj v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej a cvičia ich aj obézni ľudia a aj po rôznych operáciách!

Takže ja som vlastne mala vďaka Fitshakeru rehabilitácie už celý január.

Tak to bola pre mňa výzva a veľká, keďže ja som na začiatku robila drepy tak, že som sa držala rebriny a drep som robila o fitloptu, aby som nespadla, lebo sama by som sa nezdvihla. Začínala som asi na 30x. Asi v polovici som dokázala urobiť 150 drepov aj bez fitlopty, ale držať rebriny som sa musela celé obdobie.

Vždy som si však hovorila – lepšie 150 s držaním ako žiadne...

V podstate je to teraz moja jediná práca, keďže som PN, ale chcelo to logistiku a načasovanie. Tým, že vstávam skoro ráno, dala som rotoped a FS cvičenie, kým sa zobudili deti. Potom domácnosť, a keď bolo lepšie počasie, tak prechádzka. Poobede som mávala rehabilitácie a občas bazén alebo som si dala orbitrack.

Vedela som, že to robím pre svoje zdravie, a deti tiež. Takže ma v tom nielen podporovali, ale to aj rešpektovali. Ja mám výhodu, že mám doma súkromnú posilňovňu, takže často sa stalo, že sa pripojili ku mne a cvičili sme spolu. No a potom ešte domácnosť, čo bolo treba, a spať.

Spánok je naozaj veľká časť úspechu a ja som sa snažila spať aspoň tých 7 hodín.

Boli nielen úžasné, ale pre mňa maximálne poučné. Stravovacie boli dosť totožné s tým, čo mi momentálne lekári nastavili, aby sa telu doprialo, čo potrebuje, a rýchlejšie sa zotavovalo...

A motivačné boli o trpezlivosti a láske k sebe a o presadení aj svojich potrieb, nielen plnenie potrieb druhých. A tak to má byť! Večer si máme líhať do postele s pocitom spokojnosti samých so sebou, NIE S VÝČITKAMI!!!

Áno, bola som v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej a je pravda, že tam som písala už pomenej, čo ma aj mrzí, ale toho času tam bolo pomerne málo, tam sa makalo. Odkážem vám dve veci:

1. Milý Fitshaker, z celého srdiečka ti ďakujem za každé cvičiace video, lebo aj napriek vlastnej úprave, a to podotýkam, že každé video som si pri niektorých cvikoch upravila, som dnes na takej úrovni, že namiesto 8-týždňového pobytu mi vraj vďaka úrovni, s ktorou som sem prišla, budú stačiť len 4 týždne.

2. Milé žienky, nevzdávajte to, neporovnávajte sa a choďte svojou cestou, lebo len vy viete, ako vám sedia vaše topánky, nie kamarátka ani suseda. Každý deň vyjde slniečko a povedie vás na ceste k cieľu. A tešte sa z cesty... Je nádherná a prináša okamihy, ktoré sa už nevrátia. Kde je vôľa, je aj cesta, ostatné sú len bezvýznamné výhovorky. Verte mi. Tu sú ľudia bez nôh, bez rúk, napoly nehybní, po operáciách, mozgových príhodách, a keby ste videli, ako cvičia a bojujú od 7. do 15. hod. Ale je to o vnútornej sile a o tom, že chcú...

Ukončila by som to krásnou myšlienkou napísanou tuto na jednom obraze: „Riešil som topánky, až kým som nespoznal človeka, ktorý ich, žiaľ, vôbec nepotrebuje.“ Neriešte kamarátky ani to, že to nedáte, lebo ste také alebo onaké. Riešte, že chcete, a postupne to dáte. No a čo, že chudnete pomaly, základ je, že to ide. Skúste si dať jeden deň do vreciek kilo pomarančov a fungovať celý deň. Keď ich postupne vyložíte, pocítite vždy väčšiu a väčšiu úľavu...

No uznajte, ak každým dňom pôjde dole čo i len 1 g, je to predsa úľava, ktorá vám v konečnom sčítaní dá krásne číslo. Babuľky, nie ste v tom samy, je nás mnoho, ale máme svoj fitshakerský domov, kde sa vieme zísť, poradiť si a vyplakať sa. Lebo DOMOV SÚ RUKY, NA KTORÝCH SMIEŠ PLAKAŤ.

A hoc ma čaká celoživotný boj a dlhá cesta s touto chorobou, naučila som sa ju rešpektovať, zmierila som sa s ňou a už sa len smejem, že bývam s dvomi veľmi ťažkými pánmi Guillainom a Barrém, ktorí mi neustále sedia na rukách a nohách, ale aspoň nikdy nie som sama. Ďakujem.

Pozývame ťa do tohtoročnej 60-dňovej Výzvy do plaviek 🤗.

Ani tento rok nebude chýbať naša spoločná jazda, na ktorej odhalíš svoju silu, odvahu a sebavedomie ❤️. Čaká ťa nielen nadupaný program pre začiatočníkov aj pokročilých, ale takisto stravovacie videá s výživovým odborníkom Mgr. Michalom Páleníkom a rozhovory s fitshakeráčkami, ktoré sa podelia so svojimi silnými príbehmi.

Tak si nenechaj nič ujsť a pridaj sa k nám! Už 6. mája začíname 👇.