Blog

11 000 odhodlaných bežcov z celého sveta, burcujúce davy divákov, napätie, ktoré by sa dalo krájať. Ak si nadšenou bežkyňou, určite ťa prekvapí, že najstarší maratón v Európe je ten košický. A zúčastniť sa ho môžeš aj ty! Aká bola atmosféra? Aké prekvapenia sa nám stali na trati? Ako bojovať ďalej, aj keď si už na konci so silami, a dosiahnuť cieľovú pásku? Čo nás presvedčilo, aby sme sa nevzdali a dosiahli tak vzdialený cieľ? Čítaj emóciami nabitú reportáž očami jednej z bežkýň. Dozvieš sa tipy, ako prekonať fyzické problémy nielen pre behu a možno sa inšpiruješ aj ty :-).

Košický maratón bol pre nás veľkou výzvou
„MMM pre nás znamenal veľkú výzvu, keďže nesie naozaj prestížne ocenenia a k tomu má dlhoročnú tradíciu. Ale na druhej strane sme mali aj mierne obavy. Ešte nikdy sme nebežali s takým množstvom bežcov. Predsalen 11 000 ľudí rútiacich sa cez úzke košické uličky, či boj o vodu na osviežovacích staniciach, nie je bohviečo :-).“ (Janka)

Deň D
A je to tu. Nedeľa, 4.10, 8.00 hod. a my svižným krokom kráčame k hotelu Doubletree by Hilton. Na ceste stretávame našich "kolegov z bežeckej brandže". Podaktorí sa neponáhľajú a s úsmevom na perách pomaly cupkajú k povestnému štartu maratónu. Niektorých zase sprevádzajú manželky, priatelia, deti, ktorí sa snažia motivovať svojho blízkeho povzbudzujúcimi slovami. Našli sa aj sústredení bežci s vážnou tvárou, ktorí okolo nás trielili už ďalší kilometer bežeckej, predsúťažnej rozcvičky.
O pár minút neskôr sme dorazili na miesto činu - pred hotel, kde sme mali veľkú česť vidieť bežeckú elitu z Kene smerujúcu už na svoje privilegované miesta na štarte. Nuž tieto jednotky sa za chvíľku stratili vo veľkom dave bežcov, ktorí svoje posledné minúty venovali precíznemu strečingu. Ani my sme nezaostávali a sústredene sme naťahavali každý sval na tele. Z pódia moderátori vydali povel všetkým bežcom, aby sa premiestnili do svojich sektorov. Pre nás to znamenalo rozlúčenie s našou úžasnou maminou, ktorá nás sprevádza každý pretek a vždy upokojí povzbudzujúcimi slovami.

Húf ľudí sa zrazu dal do pohybu, pomalými krokmi sme napredovali vpred, smerom ku štartu. Priestor medzi bežcami sa zužoval, dostávali sme sa do úzkej cesty vymedzenej zátarasami. Už sa nedalo utiecť. Kolegovia za nami nám dýchali na krk. Boli sme ako poskladané ľudské puzzle, ktoré sa v pravidelnom rytme napäto chvelo a čakalo kedy započuje výstrel. Na časomiere sme videli, že o pár sekúnd sa naše puzzle rozdelí a roztrúsi sa po uliciach Košíc. Pás bežcov bol obklopený tribúnami plného nahlas povzbudzujúceho obecenstva, ktoré umocňovalo napätú atmosféru maratónu.
„Jeden bežec, v zachovalom veku, niečo okolo 60-tky, stál vyrovnane vedľa mňa. Išiel z neho pokoj a pokora, ktorá chýbala ostatným. Nehybne stál, pozeral do oblohy a ďakoval pánu Bohu, že tu môže stáť." Vtedy som si uvedomila dve veci:
Prvá: Pokiaľ behu odovzdáme i kúsok svojho srdca, precítime bolesť a s pokorou ju príjmeme, môžeme dosiahnuť úžasný stav rovnováhy. Rovnováhy v našej mysle. Nebudeme sa už ďalej psychicky trápiť a s radosťou si užijeme čas strávený na trati.
Druhá: Uvedomila som si, aké šťastie má každý jeden z nás, čo má zdravé ruky i nohy. Môže sa ráno postaviť na vlastné, cítiť končeky prstov, vidieť svet okolo seba a bez problémov sa hýbať. Mali by sme byť vďační pánu Bohu za svoje zdravé, funkčné telo a odmeniť ho vitalitou prostredníctvom pravidelného pohybu a zdravej stravy.

„Zrazu moje myšlienky prerušil výstrel z pištole. Húf ľudí sa pomaly posúval vpred. My sme zatiaľ stále čakali ešte na svojom mieste. V diali pred sebou som videla ako vybieha elita z Kene, pokračujú za nimi slovenské jednotky, zopár desiatok ďalších bežcov a nakoniec sa dostal rad aj na nás." (Janka)
S úsmevom na perách sme spoločne prekročili štart. Pozreli sa na seba a prikývli na znak, že ideme do toho. Naplno!

Naskytol sa nám úžasný pohľad, ktorým sme boli na desiatky metrov obklopení. Tisíce ľudí obiehali okolo Chrámu svätej Alžbety, pokračovali popri spievajúcej fontáne a za hlasného povzbudzovania od ľudí stojacich za zátarasami sa rútili do srdca košických ulíc. Okolo seba ste mohli cítiť neuveriteľný nával energie. Bežci dávali už od začiatku trate úplné nasadenie. Boli húževnatí, zanietení a sústredení. Plní odhodlania a pevného presvedčenia, že práve dnes ich nohy prekročia cieľovú pásku.
Náš tím FIT-WAY (Betka, Janka a ocino) prekonal prvých 5 kilometrov úplne bez problémov. Počasie nám prialo, bolo príjemných 18 stupňov a mierne zatiahnuté. Vo vzduchu panovala priateľská atmosféra, okoloidúcich bežcov neopúšťal úsmev na tvári a smelo sa s ním podelili i s ostanými. Nasledujúce kilometre nás sprevádzali povzbudzujúce výkriky od fanúšikov stojacich pri cestách. Ľudia nám natŕčali svoje ruky a snažili sa prostredníctvom dotyku dodať energiu na ďalšie kilometre.

Do pamäte sa mi vryl moment, keď chlapec predškolského veku, nahlas kričí na svojho ocina so slovami „Tati, dávaj, dávaj. Máš na to. Nevzdávaj sa!“ Otočím sa a za sebou vidím dych lapajúceho muža, ktorý má už na 10 kilometri všetkého vyše hlavy. Tie malé guľaté očká, ktoré blikali iba pre toho muža, boli ako záchranný maják. Ukrývali v sebe neobyčajne veľkú vieru a nádej, že tatino to dobojuje až do cieľa. Otec venoval svojmu synovi rýchly pohľad, oči sa mu naplnili motiváciou, vztýčil hlavu a začal bojovať."
My s Jankou sme mali tiež svoj maják, ktorý bežal za rovno nás. Jeho zrýchľujúce kroky nám nedovolili poľaviť v tempe. Motivoval nás svojou neoblomnou vôľou a odhodlaním doraziť do cieľa čo najskôr. S každým ďalším kilometrom sme sa vďaka nemu cítili istejšie a čoraz viac presvedčené o svojej sile. Náš tatino symbolizoval práve ten žiariaci maják.
Počas 15. kilometra nás zastihli krízy, kŕče, či ozývajúca sa bolesť s predchádzajúcich zranení. Bežala som v tom dave ľudí a cítila som neutíchajúcu bolesť v kolene, ktorá bola čoraz horšia a horšia. Na mojej úrovni sa objavil zrazu bežec vo veľmi zachovalom veku, niečo okolo 70 rokov. Mierne prihrbený a s rozhadzujúcimi rukami okolo seba sa snaží bežať vpred. Kríval na obe nohy. Tvár mal posiatu červeňou a kropajami potu. Dýchal veľmi nahlas a z úst sa mu vydral ťažký ston. Neustále krútil hlavou na znak, že ešte nechce skončiť.

Trápenie, ktoré prežívalo jeho telo počas behu bolo viac ako znateľné a jeho slzy na tvári boli dostačujúcim dôkazom na to, že bojuje zo všetkých síl. Zrazu sa mi moje zdravotné problémy zdali malicherné. Spomalila som, zobrala jeho ruku do mojej a v sprievode povzbudzujúcich slov sme bežali kúsok spoločne. Dych sa mu vrátil do pokoja. Jeho tvár zmenila výraz. Pozrela som sa na neho a videla som neuveriteľne silného a tvrdo bojujúceho človeka.

"Aj napriek bolesti sa nevzdával a chcel dokončiť svoj pretek. Vedel, že nevyhrá, robil to len preto, pretože ho beh napĺňal a miloval ho."
Po prekonaní kríz už kilometre ubiehali veľmi rýchlo. Vracali sme sa naspäť do mesta, ulice boli čoraz viac zaplnené fanúšikmi s rôznymi transparentmi. Vo vzduchu nad nami krúžila kamera snímajúca posledné kroky bežcov do cieľa. Fotografi stáli na krajoch ulice a snažili sa zachytiť výraze v  tvárach i pohyby tiel budúcich finišerov. Až posledné kilometre si človek uvedomí, že už má taký kus cesty za sebou, že prekonal všetky úskalia, popasoval sa s bolesťou a udržal myseľ stále motivovanú. Vtedy vás pohltí adrenalín, zvýši sa tep a vaša myseľ sa dostáva do tranzu. Nevnímate bolesť či  prípadné zranenia. Bežíte zo všetkých síl dúfajúc, že sa pred vami zjaví cieľ.

Do cieľa dobehla prvá Janka, nasledovala za ňou Betka a ukončil to ich tatino Jožko. S časom : 2:08 – 2:11 polmaratón. „Po prekročení finišu sme dostali nádherné medaile, s ktorými sme sa rútili už ku našej mamine. Venovala nám úžasne veľké objatie potvrdzujúce, že je na nás hrdá a že sme to naozaj zvládli,“ (Janka)
A tak sme tam stáli, uprostred ostatných bežcov s ich rodinami, a boli sme naozaj šťastní. Šťastní, že máme úžasne fungujúce telo, ktoré dokáže zabojovať, čo by nebolo možné bez zdravej životosprávy a cvičenia. Vďačné za nenahraditeľnú oporu – našich rodičov. A jedinečný pocit, že sme zdieľali svoju lásku „beh“ s ostatnými bežcami na najstaršom maratóne v Európe.

„Bežte celým svojim srdcom. S pokorou a vyrovnanosťou. Buďte vytrvalí. Bojujte s každým metrom a na konci tvrdého boja so samým sebou uvidíte cieľ.“ 
TIP: Pre každú ženu, ktorá miluje podobné výzvy, rada sa posúva vpred a plní si svoje ciele, sme pripravili unikátny Fitness diár na rok 2016. Je plný inšpirácie, citátov, zaujímavých článkov, receptov, cvikov a priestoru na zapisovanie cieľov, tréningov, úspechov i každodenných úloh. Je toho toľko, že sa nám to do tohto článku ani nevojde :-). Viac o ňom zistíš TU.