Výchova bez kriku a vyhrážok. Áno, dá sa to. Rozhovor pre každú maminku!

Každá maminka má občas v hlave otázky, či je to, čo robí, správne, či nemôže dať dieťatku ešte viac, či nedokázala tú náročnú situáciu vyriešiť aj inak ako krikom… Môžem ťa upokojiť, nie si v tom sama a je to úplne prirodzené. Ak ťa zaujíma, ako môže vyzerať rešpektujúca výchova, či ozaj zmenou seba dokážeme ovplyvniť i správanie dieťatka alebo čo použiť pri efektívnej komunikácii namiesto kriku, prečítaj si tento rozhovor s Miškou.

Miška Huljaková je maminka Vilka a Šarlotky, ktorá už roky žije témami ako kontaktné rodičovstvo, dojčenie, rešpektujúca komunikácia a pomáha aj iným mamám, aby mali s detičkami a samy so sebou láskyplné vzťahy. Na jej webe vnimavamama.sk nájdeš množstvo podnetných článkov o výchove a sebarozvoji, v Klube Vnímavá mama i na prednáškach. Počkaj, kým drobci zaspia, aby si mala 15 minút pri obľúbenom čajíku a mohla si tento rozhovor naplno vychutnať :-).

respektujuca vychova

 

Miška, veľmi sa mi páči vetička, ktorú máš uvedenú vo svojej FB skupine: „Svojim deťom môžeme dať len to, čo máme sami.“ Obrovská pravda ukrytá v týchto slovách. Veríš tomu, že ak chceme začať vychovávať deti, musíme najskôr začať od seba?

Romanka, naozaj neviem, ako by som slovami opísala ten pocit, ktorý mám zakaždým, keď si prečítam alebo pripomeniem túto myšlienku. Áno, verím tomu celou svojou bytosťou a práve táto myšlienka je pre mňa zdrojom nekonečnej motivácie a chuti pracovať na sebe. Cítim a teraz už aj vidím, že vždy, keď sa v nejakom smere ako bytosť o krok pohnem vpred, akoby moje deti dostali krídla, akoby som z nich sňala niečo, čím som ich dovtedy brzdila alebo obmedzovala.

Svojím pohľadom na svet vidím množstvo protikladov a postojov, ktoré si nesmierne odporujú. Úplne špeciálne v rodičovstve a v našom prístupe k deťom.

Pre svoje deti si prajeme šťastie, ale keď sa nás niekto spýta, či sme naozaj šťastní, odrazu nemáme tie správne slová. Nemusí to byť ani taká hlboká otázka, stačí bežná na ulici: „Ahoj, ako sa máš, ako sa ti darí?“ A už to ide, jedna sťažnosť a nespokojnosť za druhou. Ak sa necítime my sami šťastnými, ako potom chceme, aby to dokázali naše deti?

Úplne rovnakú paralelu by som mohla dať na úspech alebo zodpovednosť či zdravie. Opäť veľké priania asi každého rodiča. Ale ako, keď sa sami ako úspešní nevidíme, prebrať zodpovednosť za svoj život nechceme a miesto toho sa radšej na všetko a všetkých sťažujeme a zdraví a vitálni sa necítime?

Ak chceme, aby sa naše dieťa naučilo plávať, tancovať či korčuľovať, prihlásime ho k odborníkovi v danej oblasti. K niekomu, kto daný šport či umenie ovláda, a teda to, čo vie a v čom je dobrý, dokáže aj odovzdávať ďalej.

Bohužiaľ, takýchto ľudí hľadáme aj na výchovu a vedenie vlastných detí a úplne zabúdame, že prijatím roly rodiča sme sa zaviazali, že týmto odborníkom pre vlastné dieťa sa staneme my.

Jasné, nie je to ľahké, ale to už tak v živote chodí. Všetko, čo je dôležité a hodnotné, si od nás vyžaduje prácu na sebe, odvahu prekonávať prekážky a vieru, že na to máme. Ak by to tak nebolo, potom by sme tu nemali ani úspešných športovcov, známych umelcov a kopec ďalších inšpiratívnych ľudí, ktorí vo svojom živote niečo dokázali, prekonali, zvládli a teraz cez svoju skúsenosť a jej šírenie podporujú iných, ktorí sa ocitli na podobnej ceste.

Rodina

 

Čo podľa teba vlastne znamená rešpektujúca výchova a vnímavé rodičovstvo?

Znamená to pre mňa, že vnímam dieťa od jeho prvého okamihu úplne, ale úplne rovnocenne ako ktorúkoľvek inú ľudskú bytosť. To, že je niekto odo mňa menší alebo je tu menej rokov ako ja, neznamená, že ako bytosť má menšiu hodnotu, necíti rovnako ako ja, nemá rovnaké ľudské potreby, ako sú pocit bezpečia, prijatia, ocenenia či slobody.

Som presvedčená o tom, že rešpekt a úcta nepatria iba niekomu, patria všetkým. A to nehovorím iba o deťoch, ale aj o zvieratách, rastlinách a planéte.

Sama sa tomuto postoju stále iba učím. Je to celkom náročné, keď som v živote často ako bytosť rešpektovaná nebola. Napriek tomu verím, že ak sa rozhodnem, môžem to dokázať a idem si za tým.

vychova deti 2 roky

 

Stretávam sa s tým, že veľa rodičov nerieši vôbec knihy o výchove a verí, že to má jednoducho v sebe. Úprimne, obdivujem takýchto ľudí, no ja som ten typ človeka, čo rád študuje, a otázka výchovy ma veľmi fascinuje. Lebo úplne najkrajšie je, keď si nejakú metódu vyskúšam v praxi a ona mi reálne uľahčí život a dokážem lepšie pochopiť svoje dieťa (napr. že mu dám na výber z 2 možností alebo ho dopredu upozorním, že o pár minút budeme niekam odchádzať, aby sa na to pripravilo). Určite máš i ty zopár takýchto praktických tipov. Prezradíš nejaký :-)?

Momentálne jeden z najväčších tipov aj pre mňa samu je používanie otázok. Fascinuje ma, koľko vecí sa dá zvládnuť iba vďaka správnym otázkam.

Ľudský mozog je prirodzene nastavený tak, že ak mu položíme nejakú otázku, automaticky na ňu začína hľadať odpoveď. Je úžasné, ako sa toto dá využiť pri deťoch, výchove i pri zvládaní vlastných „dospeláckych“ emócií.

U nás nádherne fungujú otázky: „Čo by ti v tejto chvíli pomohlo?“ „Mohla by som ti s tým nejako pomôcť ja?“ „Chcela by si mi povedať, čo ťa trápi a prečo si smutná?“ „Máš nejaký nápad, akoby sme sa vedeli dohodnúť?“

Och, milujem tieto otázky! Keby si vedela, koľko situácií, pri ktorých by som už buď vypenila, alebo by som sa v nich úplne zamotala, mi pomohli vyriešiť práve tieto otázky a detské odpovede na ne.

Otázka, ktorú kladiem veľmi často sebe a ktorá mi už toľkokrát pomohla ostať pokojnou a nedostať sa do hnevu alebo frustrácie: „Ako sa cítiš a čo by si potrebovala ty?“

Okamžite si na ňu v duchu odpovedám a prichádzam k jednému AHA momentu za druhým. Toľkokrát som presvedčená, že problém je toto alebo tamto. A keď si túto otázku položím, zistím, že som vlastne iba nevyspatá alebo mi chýba prechádzka na čerstvom vzduchu, pohyb, pár minút s knihou, poriadne objatie od Jarka alebo obyčajné ticho pre moju prepätú nervovú sústavu.

spravna vychova deti

 

Byť mamou je krásne, ale zároveň aj nesmierne vyčerpávajúce. Keď chceme byť k detičkám empatické a naozaj ich vychovávať s rešpektom a úctou, o to viac musíme kontrolovať samy seba, svoj prejav, emócie a slová, čo zvolíme. Čo by si odporučila maminám, ktoré si ešte len hľadajú svoju cestu a často využívajú krik ako utišujúci prostriedok?

Nemám radu, ale poviem, čo pomohlo mne.

Uvedomenie, že to, ako sa v daný deň či moment cítim, je výsledkom toho, na čo myslím. A tak som začala pracovať na kontrole svojej mysle a toho, čo do nej vpúšťam.

Knihy, koučing, online kurzy a rozhovory s rovnako nastavenými priateľkami. Krok za krokom vyraďujem zo svojho slovníka všetky negatívne a obmedzujúce slová a výrazy, ktoré vo mne spúšťajú pocit nespokojnosti, frustrácie a strachu.

Úplné vypustenie televízora, rádia, správ a účtov na sociálnych sieťach, kde sa stále niekto iba sťažuje, osočuje, uráža či chytá za slovíčka a ironizuje.

Rovnako som vo svojom živote veľmi výrazne obmedzila takýchto ľudí. Bolo to neľahké, pretože často ide o ľudí veľmi blízkych a vo svojej podstate dobrých. Ale nešlo to inak. Miesto týchto ustrašených, sťažujúcich sa a nespokojných ľudí som si do života pritiahla nádherné, láskavé a otvorené bytosti.

Rozhovory s nimi ma napĺňali radosťou. Každým rozhovorom s nimi som bola viac a viac presvedčená, že svoj život si dokážem tvoriť podľa svojich predstáv a že je úplne v poriadku, ak sa chcem miesto sústredenia na problémy zamerať radšej na hľadanie riešenia.

Toto bola a doteraz je pre mňa prevratná zmena. Tá spôsobila, že cítim v sebe viac pokoja a trpezlivosti. Vďaka tomu úplne prirodzene odchádza potreba na niekoho zvyšovať hlas či kričať.

vychova narocnych deti

 

Rada by som sa dotkla témy hraníc. Je skutočne dôležité, aby sme dbali na ich dodržiavanie, alebo môžeme deťom nechať aj voľnosť? Detičky často testujú stanovené hranice, čo býva obyčajne zdrojom nezhôd. Ako to všetko zvládnuť?

Ja milujem hranice. Myslím vo svojom živote. Cítim, že to, ako mi ich nastavili moji rodičia, mi v živote poskytuje obrovskú oporu. Cítim sa vďaka nim uzemnená, ukotvená. Mám pocit, že mám vo veciach jasno. Nemávam pocit, že som zmätená, a vďaka hraniciam, ktoré sme mali nastavené v rodine, som zvládla aj výzvy, ktoré prichádzali, keď som bola v puberte.

Pre mňa sloboda neznamená nemať hranice.

Od začiatku svojim deťom dávam hranice. Mali ich aj v brušku. Mali tam priestor, kde si mohli slobodne nažívať a prospievať, ale veľmi jasne dokázali nahmatať, kde sa ich priestor končí a kde sa začína priestor môj. Toto poznanie sa im snažím nenarúšať a ostávam v tom, čo mali nastavené už v prenatálnom živote.

Taká slobodnejšia predstava hraníc sú pre mňa hodnoty. To je téma, s ktorou teraz veľa pracujem v sebe. Rozprávame sa o tom s Jarkom a otváram túto tému aj so svojimi deťmi.

výchova detí

 

Veľmi sa mi páči pojem emocionálna nádrž lásky. Vysvetlíš, prosím, čo znamená a ako nám môže pri výchove pomôcť?

Je to niečo veľmi podobné ako bankový účet. Ak na ňom peniaze máš, máš dobrý pocit a cítiš sa v bezpečí. Ak tam peniaze nie sú, začínaš byť v strese, máš strach a si podráždená. Bojíš sa o seba, o svoju budúcnosť.

Sú činnosti, ktoré ti peniaze na bankový účet prinášajú, a tiež také, ktoré ti z neho peniaze odčerpávajú. Tvojou úlohou je udržiavať svoj bankový účet v plusových hodnotách. Vtedy vieš, že ak sa stane aj niečo nepredvídané alebo nejaký čas nebudeš mať príjem, budeš mať z čoho čerpať. Máš tam rezervy.

Presne rovnako to je aj s deťmi (a všetkými bytosťami). Deti v sebe majú akúsi emočnú nádobu a tú potrebujú mať naplnenú, aby mohli prospievať, aby mali chuť s nami spolupracovať.

Tým, že sa staráme o to, aby ich nádoba lásky bola plná, dávame im vedieť, že sú pre nás milované a hodnotné bytosti. Ak sa cítia milované a prijímané, potom zažívajú pocit bezpečia. Ak žijú v pocite bezpečia, nemajú potrebu útočiť, vzdorovať, kričať či hádať sa.

Je to veľmi jednoduché, funkčné a tak málo používané medzi rodičmi a deťmi.

 

Mám vo svojom okolí maminy, ktoré sa snažia pochopiť dieťatko, komunikovať s ním rešpektujúco, ale potom príde niekto z rodiny (napr. mama alebo svokra), kto tieto techniky odsudzuje a začína nás presviedčať o svojej pravde. Cítime sa často neschopné, zneistené a stratené. Máš nejakú radu, ako zostať nad vecou?

Pracovať na sebe. Na svojej dôvere v seba. Odstraňovať zo svojej mysle obmedzujúce presvedčenia, ktoré sme si doniesli z minulosti. A hlavne, nedovoliť iným, aby do nás zasievali svoje semienka strachu. Máme dosť vlastných strachov, ktoré potrebujeme spracovať, načo si teda brať ešte aj cudzie.

My mamy si potrebujeme uvedomiť, že ak sa v nás niekto snaží vyvolať strach alebo pocit viny, potom sa nás snaží manipulovať. Ak sa toto naučíme odčítať a včas zastaviť, až potom to môžeme prestať robiť samy sebe a vlastným deťom.

Kultivujme v sebe láskyplné pocity. Pracujme na vlastnom vnútornom pokoji. Buďme voči sebe trpezlivé, oceňujme samy seba a miesto ľútosti prejavujme súcit.

Ako nám to pomôže „s babkami“?

Ak verím sama sebe, potom si dokážem zachovať pokoj aj v týchto situáciách. Ak dokážem rozpoznať, kedy sa vo mne niekto snaží vyvolať strach alebo pocit viny, dokážem tomu povedať jasné „nie“. Ak v sebe živím láskyplné pocity, nemám potrebu bojovať. Ak dokážem prejaviť súcit, dokážem nejakým spôsobom vyjadriť: „Viem, že vám záleží na tom, aby vaše vnúča prospievalo, rástlo a bolo zdravé, a veľmi si to cením. A chcem vás ubezpečiť, že mne na tom záleží presne tak isto. Viem presne, čo robím, a preberám plnú zodpovednosť za svoje deti. Aj vďaka vašim otázkam či pochybnostiam sa môžem utvrdiť, že cesta, ktorú som si zvolila, je pre nás tá správna.“

Každý takýto človek nám prichádza do života ako „tréner“. Ako niekto, kto nám umožňuje si overiť, či to, čo sme si zvolili, myslíme naozaj vážne a či v tom chceme naozaj pokračovať.

kontaktné rodičovstvo

 

Stretávaš sa s množstvom maminiek, riešiacich rôzne náročné situácie, ktoré im výchova prináša. Máš nejakú univerzálnu radu, čo by nám pomohla prekonať tie najťažšie chvíle, keď sme už zúfalé a nevieme, ako ďalej?

Dovoliť si byť zúfalá. Chápať, že aj toto je v poriadku. Všetky sme niekedy zúfalé. Je to stav, ktorý nás vedie k zmene. Čím skôr ho rozpoznáme, tým skôr si môžeme uvedomiť, že zrejme sme na niečo alebo niekoho (vrátane seba) v našom živote zabudli a teraz sa to v nás ozýva, pýta si to pozornosť alebo zmenu.

Často k nám zúfalstvo prichádza vtedy, keď si potrebujeme uvedomiť, že sme ženy. Že máme byť emočné, citlivé, láskavé, cyklické a máme kráčať vpred.

Aj naše deti nás môžu vidieť zúfalé, smutné, bezradné či plačúce. Od koho iného ako od svojich rodičov sa majú naučiť, že aj toto je súčasť života? Že zúfalstvo sa dá prekonať a zvládnuť a my sme schopné im ukázať, ako sa to robí.

 

Čo ak máme doma dieťa, ktoré je „neposlušné“, stále si robí všetko len po svojom a nepočúva nás? Dokáže pomôcť rešpektujúca výchova, aj keď máme už staršie dieťatko, ktoré je možno zvyknuté na inú formu komunikácie?

Moja druhá obľúbená veta: Nikdy nie je neskoro na šťastné detstvo.“ Naozaj, nikdy nie je. Začať má zmysel kedykoľvek. Každé neposlušné dieťa iba volá o pomoc.

 

Aké knižky alebo semináre ti najviac pomohli pri výchove detí a vieš ich odporučiť?

Každý seminár, kniha či kurz, na ktorých som sa doteraz zúčastnila, mi dali hodnotu aj v oblasti výchovy detí. Je to možno neuveriteľné, ale ja „výchovné ponaučenia“ čerpám aj na čisto biznisovom kurze.

V každom prípade kurz Rešpektovať a byť rešpektovaný mi dal úžasné praktické nástroje, ako začať meniť zaužívané vzorce z detstva a neopakovať ich pri svojich deťoch. Rovnako webináre od Katky Královej z Nevýchovy. Kniha 5 jazykov lásky pre deti, kurz Kraniosakrálnej terapie so Simonkou Hojdysz. Pravidelné stretnutia s mojou osobnou koučkou Ivankou Havranovou, ktorá mi za 1 rok pomohla spracovať veci z minulosti, s ktorými by som sa sama borila asi 10 rokov.

Ale asi najviac, z čoho teraz čerpám, sú poznatky z kníh o tímovej práci a leadershipe a z mojej dlhoročnej práce v MLM systéme.

Viem, znie to asi veľmi čudne, lenže rodina, to je tím, akurát že nás nikto neučí, ako sa správať v tíme. Vychovávaní sme od začiatku na život jednotlivca. Pomôž si sám, lebo nik iný ti nepomôže. A takto sa správame aj v rodine, k partnerovi, k sebe a nakoniec i k deťom. A potom nám to nefunguje.

A leadership? Ak rodič nevie viesť svoj vlastný život. Ak sa cíti preťažený, vyčerpaný, vystresovaný, pod tlakom z nedostatku času a slobody. Ak si nevie urobiť poriadok vo vlastných emóciách, vo svojom prostredí, kde žije, ako potom môže vedieť viesť životom svoje dieťa? Mnohí z nás máme kopec zlozvykov a minimum užitočných návykov. Stále sa niekam ponáhľame a nič poriadne nestíhame. Tak ako to potom môžeme chcieť od vlastných detí?

A o tom je leadership. O schopnosti sadnúť si na sedadlo vodiča vo vlastnom živote. Len potom sa s nami môžu naše deti bezpečne viezť.

kontaktne rodicovstvo

Ďakujeme krásne Miške za inšpiratívne myšlienky a múdrosť, ktorú nám odovzdala týmto rozhovorom. Veríme, že si budete na svojej ceste istejšie, lebo ste úžasné maminky :-)!

 

Ak si maminka, môžeš nás sledovať aj na Instagrame, kde prinášame tiež množstvo inšpirácií pre všetky fitmaminky:

kontaktne rodicovstvo

 

Mohlo by ťa zaujímať aj:

Čím je špeciálna Montessori výchova + 10 tipov na jednoduché aktivity pre deti

Čo je diastáza a ako si ju samodiagnostikovať? 1. diel rozhovoru s odborníčkou

Čo navariť škôlkarom? 15 receptov na zdravé obedy do 30 minút pre celú rodinu.

„Moje dieťa nechce jesť.” 10x najčastejšie problémy s detským stravovaním a ich riešenia od odborníčky

Romana Cibulková

Článok bol pridaný dňa 29/05/2020 a zaradený do kategórie: Pre fitmaminky   |   Autor: Romana Cibulková

Komentáre